Mentor Chmelár alebo keď žurnalistiku nahradil propagandizmus a strata pamäti

Eduarda Chmelára najlepšie vystihuje jeho postoj k úsiliu Matice slovenskej umiestniť súsošie sv. Cyrila a Metoda v Komárne. Vraj načo Maďarom na juhu vnucovať sochy nejakých Cyrila a Metoda…

Eduard Chmelár sa stal aj členom iniciatívy za Občiansku ústavu. Na jej adresu povedal: “Dobre plnila doteraz svoju funkciu, ale vzhľadom na potreby súčasnej spoločnosti je už vlastne mŕtva.” Bolo to v roku 2011.

Chmelár zrejme nechápe úlohu sv. Cyrila a Metoda v našich dejinách a hoci sa predstavuje ako publicista, spisovateľ, historik a mierový aktivista viditeľne trpí historickým bezvedomím. Možno je vzdelaný, ale duši slovenského človeka nerozumie.

V súvislosti s protestom študentov žurnalistiky voči mediálnej politike vlády, proti údajnej cenzúre, sa Chmelár najnovšie vyjadril na sociálnej sieti a jeho článok v plnom znení uverejnili aj Hlavné správy. S plnou vervou sa pustil do študentov: „My, ktorí sme sa niekoľko desaťročí usilovali vštepiť študentom základy profesionalizmu, s údivom pozeráme na generáciu, ktorá by chcela prevziať štafetu a neovláda ani základné pojmy.“

Chmelár by sa nemal čudovať, to, čo im vštepil, dnes produkujú. Ľavicový ideológ poúča: „Študentom žurnalistiky, ktorých ospravedlňuje jedine to, že vo svojom veku nedokážu pochopiť problém komplexne a vnímajú realitu extrémne ideologicky, by som odporučil, aby sa nedali uchlácholiť táraninami, ako veľmi sú dôležití, priam nenahraditeľní.“

A ako vnímal situáciu v štáte v roku 1992 novinár Chmelár? Mal 21 rokov, dal sa aj on uchlácholiť táraninami, aký je dôležitý? V rokoch 1989-1993 študoval žurnalistiku a v roku 1989 bol dokonca predstaviteľom VPN v Pezinku. V rokoch 1989 až 1993 novinárom narástli krídla. Mysleli si, že môžu všetko a nemusia nič.

V tom čase denník Smena/Sme uverejňoval komentáre Róberta Kotiana bez akejkoľvek známky profesionalizmu, keď namiesto mena premiéra používal iba jeho iniciálky. Pritom išlo o denník, ktorý v spoločnosti udával tón. Pracovala som v Smene už jedenásty rok, keď došlo k jej samozničeniu. Neveriacky som sledovala vývoj v denníku po novembri ´89 zo vzdialenej Sofie. Noviny, ktoré mali vždy blízko k svojmu čitateľovi sa odrazu od neho odklonili. Nepodporovali vznik samostatného štátu, tvrdo útočili na jeho priaznivcov.

A tak som odišla do denníka Republika. Jej šéfredaktorom bol skúsený “Smenár” Janko Smolec. Bol to v tom čase jediný denník s proslovenskou orientáciou. Podporoval štátnu reprezentáciu v jej úsilí vymaniť sa z českého chomúta. Podporoval štátotvorné akty ako bolo prijatie Deklarácie o zvrchovanosti Slovenskej republiky či Ústavy SR.

Vtedajšia politická moc, na rozdiel od jej nástupcov, disponovala historickým vedomím, čoho dôkazom je preambula Ústavy SR. V nej zakotvené cyrilo-metodské dedičstvo a pojem slovenský národ mnohým neprajníkom slovenskej štátnosti prekážali a dodnes prekážajú. Aj Chmelár sa pokúsil zmeniť ústavu na akúsi občiansku. Ústava s odkazom na korene národa nie je vari občianska?

Chmelár apeluje na novinárov: „V tejto súvislosti ma sklamal aj bývalý kolega Jano Füle, ktorý sa vrátil do svojej arogantnej ideologickej podoby a nazval alternatívne médiá jedom. Jano, čo keby si radšej urobil poctivú obsahovú analýzu médií? Možno by si s prekvapením zistil, že v Denníku N je viac klamstiev ako v Hlavných správach. A odkedy sa žurnalisti nevyrovnávajú s nepravdami argumentáciou, ale štvavou kampaňou až kriminalizáciou? Kam sme sa to dostali? Spomeňte si na mečiarovský denník Republika. Koľko v ňom bolo bludov, z ktorých až hlava bolela. Zakazoval ho niekto? Vykazoval ho niekto mimo hranicu legitimity?“

Ten “Mečiarovský denník Republika” bol jediným pronárodným denníkom v záplave čechoslovakistických a propagandistických médií. Po každom zasadnutí vlády premiér v televíznej diskusnej relácii Presclub odpovedal na novinárske otázky. Zúčastňovalo sa desať novinárov, deväť opozičných a jedinou provládnou som bola ja. A áno, Moravčíkova vláda robila opatrenia na jeho elimináciu.

Chmelára sklamal Ján Füle, predseda Slovenského syndikátu novinárov v čase vrcholiaceho antimečiarovského ťaženia, lebo alternatívne médiá nazval jedom. Apropos, alternatívne médiá.

Tá propagandistická novinárska scéna plniaca záujmy svojich donorov sa zrejme domnievala, že privatizáciou strategických podnikov do rúk cudzích štátov nebude mať kto podporovať proslovenské médiá a zaniknú. A stalo sa.

A aby bol mediálny trh dokonale uzavretý pred pluralitou názorov, Dzurindova vláda okamžite po nástupe k moci v roku 1998 deratizovala verejnoprávny rozhlas a televíziu a všetkých „nepriateľských“ novinárov najskôr internovala na 28. poschodí televízie a neskôr aj vyhodila zo zamestnania. Chmelár sa ich nezastal. Lebo sám je produktom ponovembrovej propagandistickej žurnalistiky.

Eva Zelenayová

skspravy.sk