Mechanizmus moci 

Pred budovou Najvyššieho súdu vo Washingtone je umiestnená socha „Authority of Law“. Mramorového muža s mečom a knihou. Každý toto dielo obchádza bez bližšieho povšimnutia a ak sa aj pristaví, iba súhlasne prikývne. Nikto si neuvedomuje, že tento kus pekne tvarovaného mramoru je kľúčom k najväčšiemu podvodu v moderných dejinách. 

Socha muža, ktorý drží meč – symbol sily a autority; a knihu zákonov – symbol zákonodarnej moci. Spolu to má znamenať, že zákon je nevyhnutné presadzovať. To je tá lož, ktorú nám predkladajú už celé storočia.  

Naproti tejto ikone moci zákona stojí na opačnej strane budovy socha „Lady Justice“ so zaviazanými očami, mečom a váhami. Symbol spravodlivosti. Ale pozor! Zaviazané oči naozaj znamenajú, že je slepá voči všetkým, ktorí nedodržujú zákon a svojim mečom trestá, každého, kto ho poruší. Má to zároveň vraj symbolizovať, že je nestranná. To je ďalšia lož. Spravodlivosť prestala byť cnosťou a ochrankyňou pravdy a stala sa poslušnou slúžkou moci zákona, ktorému oddane slúži a bezohľadne ho presadzuje. 

Kedy vznikla táto symbolika? Kedy sa zrodil mýtus o nezávislom súde a spravodlivom zákone? Bolo to ešte dávno pred tým ako v 17. str. v Anglicku John Locke navrhol po prvýkrát zákon ako nadradenú súčasť mocenskej štruktúry. Ten „osvietenec“, ktorý naučil Američanov písať ústavu. Podľa neho je moc panovníka obmedzená zákonom. Zákon má chrániť život, slobodu a majetok. Lenže chráni iba majetok vyvolených, na úkor slobody a za cenu obety miliónov životov. 

Británia sa od počiatku osídľovania Nového kontinentu snažila ovládnuť Ameriku práve týmto spôsobom. Cez Locka, cez ústavu, cez súdy. Chcela z nej urobiť kolóniu, ktorá bude poslušne nasledovať common law. Ale nevyšlo to tak celkom. Američania sa vzbúrili a vojnu vyhrali. Lenže tým prehrali mier.  

Lebo moc sa nedá uchopiť len cez zákony. Zákony sa dajú obísť, ignorovať, vyložiť inak. Sudcovia sa dajú podplatiť alebo zastrašiť. Kongres sa dá paralyzovať. Prezidenta možno zdiskreditovať, alebo aj zavraždiť. Skutočná moc nie je v knihe zákonov. Skutočná moc je v tom, kto tú knihu platí a presne to pochopili aj bankári zo City of London.  

Spomínaná socha “Authority of Law” stojí na mieste, ktoré už dávno nie je centrom moci. Skutočná autorita totiž sídli už inde. Je koncentrovaná priamo v budove Federálneho rezervného systému v New Yorku. A tam nesedia sudcovia ani senátori. Tam sedia bankári. A namiesto kníh zákonov čítajú účtovné knihy. A namiesto meča držia tlačiarenský lis na peniaze. 

Zákonodarná moc a súdna moc sú len uchvatiteľmi našich slobôd. Ale skutočná moc sa skrýva niekde úplne inde. Najlepšie to objasnil John D. Rockefeller svojim najznámejším výrokom: „Je mi jedno, kto píše zákony krajiny, pokiaľ môžem ja vlastniť jej peniaze.“ Lebo kto kontroluje peniaze, kontroluje všetko. Toto je kľúč k celej záhade dnešného sveta. 

Najskôr si bankári uchvátili spravodlivosť. Vytvorili súdy, ktoré chránili majetok. Potom si uchvátili zákony. Napísali pravidlá hry presne podľa svojich predstáv. Ale to všetko by nefungovalo, keby nemali vo svojich rukách tú najvyššiu moc – finančnú. A tú získali v roku 1913, založením Federálneho rezervného systému (FED). 

Cesta k tomuto maximálnemu mocenskému vplyvu bola komplikovaná a dlhá. Azda najlepšie to odhaľuje konšpirácia okolo Titanicu. S týmto megaparníkom sa potopili aj traja vtedajší najbohatší muži Ameriky – Astor, Guggenheim a Straus. Zhodou okolností to boli práve oni traja, ktorí verejne vystupovali proti zriadeniu centrálnej banky FED.  

Samotnému nápadu na zriadenie FEDu ale predchádzalo niekoľko finančných kríz v USA na prelome 19. a 20. Storočia. Poslednou kvapkou bola kríza Knickerbocker Trust z roku 1907, ktorú „vyriešil“ vtedy najvplyvnejší a najbohatší bankár J.P. Morgan. Pripravil tým pôdu pre vznik FEDu.  

Pozval na plavbu Titanicom spomínaných troch oponentov, ale sám sa napokon nedostavil. Potopením Titanicu, ktorý v podstate patril do jeho portfólia, sa zbavil najväčšej konkurencie. Je to však iba nepodložená konšpirácia. Ibaže to vôbec nevyzerá ako náhoda. Nemožno však za tým vidieť ani ten najdiabolskejší možný plán.  

Nech už to bolo akokoľvek, my, obyčajní ľudia, máme veriť, že spravodlivosť je slepá, zákon je spravodlivý a moc je rozdelená. Máme veriť, že sudcovia sú nezávislí a bankári sú len služobníci. Ale to nie je pravda. Pravda je taká, že najvyššia moc nie je v rukách volených zástupcov. Je v rukách tých, ktorí vlastnia peniaze. A tí si nikdy nezvolia vlastnú porážku. 

Kto naozaj vládne svetu? Nie je to Kongres. Nie je to Najvyšší súd. Ani Biely dom. Je to FED. A FED nie je štátna inštitúcia. Je to súkromná korporácia, ktorej akcie vlastní päť megabánk. My sme len ich dlžníci. Každý jeden dolár, ktorý dnes držíme v ruke, je dlhopis, za ktorý platíme úrok práve týmto bankám. Nie je to štátna mena. Je to súkromný dlh. A to je najväčší podvod v dejinách ľudstva. Sme otrokmi v ich vlastníctve. Našou prácou kŕmime ich nenažranosť. Na vrchole tohto potravinového reťazca sedia tí, ktorí nám našu budúcnosť už dávno predali na splátky. 

Ak nepochopíme, ako systém funguje, nikdy ho nebudeme môcť zmeniť. A systém je jednoduchý: banky tlačia peniaze, požičiavajú ich štátu za úrok, a my, daňoví poplatníci, tento dlh splácame celý život. A naše deti budú splácať ďalej. A ich deti tiež. Je to reťaz, ktorá nemá konca. 

R. Merva