M. Tkáč: „Riziko byť Slovákom“. Naschvál strácame pamäť?

Nepoznáme vlastné dejiny, lebo nepoznáme a či dokonca nechceme (?) či nesmieme (?) poznať osudy osobností, ktoré ich tvorili. Na Slovensku si nectíme legendy.

Žiadne. Ani politické, ani športové a ani cirkevné. Dokonca sa zdá, že čo i len byť Slovákom je na Slovensku „rizikovým povolaním“. Cudzinci nás ovládajú – a to dušou i telom. Ak preskočíme politiku, kde príkladov je nadostač, nedávno sa o tom mohli presvedčiť športovci. Štrnásteho októbra sa v Slovenskom olympijskom a športovom múzeu v Bratislave konala „odborná konferencia“ Slovenského olympijského a športového výboru a Ústavu pamäti národa o športovcoch v čase totality.

Medzi 19 prednáškami sa v deviatich autori z ČR (i Česi zo Slovenska, teda z bratislavského ÚPN) venovali osudom českých športovcov „počas totalít“. A vo zvyšných desiatich sa neobjavili osudy slávnych slovenských emigrantov po druhej svetovej vojne !? O troch bratoch Šťastných. Ani slovo o dvoch slávnych futbalistoch, švagroch Ladislavovi Kubalovi a Ferdinandovi Daučíkovi.

Odpoveď na otázku prečo, sa pri bratoch Šťastných ponúka sama. Jeden z nich, dvojnásobný majster sveta z rokov 1976 a 1977 Marián Šťastný, totiž nebol len skvelým hokejistom, ale aj hrdým Slovákom.

A akéže hriechy spáchal? V roku 1986 ho zvolili za podpredsedu Svetového kongresu Slovákov a z tejto pozície sa stal ideovým otcom a jedným z iniciátorov bratislavskej Sviečkovej manifestácie z 25. marca 1988.

Jeho zásluhy v boji proti totalitnému režimu ocenil 13. novembra 2016 cenou „Statočný v našej pamäti a našom srdci“ ten Ústav pamäti národa, ktorý teraz na neho zabudol. Navyše bol po Štefanovi B. Romanovi predsedom SKS a osobne prišiel na hlasovanie o Deklarácii zvrchovanosti 17. júla 1992. Na fotografii z tohto dňa je na balkóne starej SNR po pravici Mečiara. Hriech nad hriechy? To naozaj byť dobrým Slovákom sa nepatrí? Vyháňa tento fakt hocikoho z nás do zabudnutia?

Je nepochopiteľné prečo si organizátori „odbornej konferencie“ nespomenuli ani na dvoch emigrantov, slávnych slovenských futbalistov Ladislava Kubalu (1927 – 2002) a Ferdinanda Daučíka (1910 – 1986)?

Kubala hral za tri reprezentácie: Maďarsko, Česko-Slovensko a Španielsko. V januári 1949 ušiel do Rakúska, a jeho manželka Anna Viola, mladšia sestra Ferdinanda Daučíka, preplávala Dunaj na pneumatike aj so synom Brankom.

Kubala, hráč FC Barcelona, sa stal takým populárnym v celom Španielsku, že Barcelona kvôli nemu nielenže postavila nový štadión Nou Camp, ale pred štadión umiestnila Kubalovu bronzovú sochu. Stal sa totiž barcelonským hráčom storočia. V roku 2019 sa in memoriam stal aj členom Siene slávy slovenského futbalu.

Príčinou zabudnutia na Kubalu na onej konferencii je zrejme osud jeho švagra Ferdinanda Daučíka.

Ten bol hráčom ŠK Bratislava, kapitánom Slávie Praha, ČSR reprezentoval na MS v Taliansku v roku 1934, ale zrejme „zhrešil“, keď 22. novembra 1942 hral v reprezentačnom drese vtedajšieho Slovenska proti Nemecku. Nie, nie prehra 2 : 5, ale samotný fakt, že bol trénerom i hráčom slovenskej reprezentácie, bol príčinou, prečo si po roku 1948 odsedel dva roky vo väzniciach v Nových Zámkoch a v Leopoldove a neskôr bol v pracovnom tábore v Novákoch.

Režim ho vinil z kontaktov s politikmi z čias prvej Slovenskej republiky a s členmi hnutia Biela légia. Keď mu dovolili trénovať divízny klub Sokol NV Prievidza, počas cesty futbalistov na zápas vlakom do Šurian sa rozhodol pre útek za hranice. A tam, v Španielsku, zahviezdil.

Nuž a ostatný prípad? Počas veľkolepej cirkevnej slávnosti 18. októbra v Inchebe, kde  sa uskutočnil akt vysviacky nového biskupa – ordinára ozbrojených síl Mons. Pavla Šajgalíka, sme počuli viacero rečí.

Homíliu a príhovory hostí i samého nového biskupa. Oficiálne sa uvádza, že ide o druhého biskupa v slovenských ozbrojených silách po Mons. Františkovi Rábekovi. Kto však len trochu pozná históriu vie, že Slovensko už malo vojenského ordinára v osobe biskupa Michala Buzalku počas druhej svetovej vojny.

Ten v ťažkých časoch pomáhal Židom, kde mohol, a svoje si dostatočne „užil“ v minulom režime. Veď ho súdili v monster procese so „zradnými biskupmi Vojtaššákom, Buzalkom a Gojdičom“.

Ak vo futbalovom hnutí sa neboja (a ani nehanbia) evidovať 16 medzištátnych futbalových zápasov počas prvej Slovenskej republiky – pričom o jednom z nich sme sa už zmienili, prečo Cirkev zamlčuje biskupa Michala Buzalku? Veď je dokonca kandidátom na blahorečenie? Prečo a čoho sa bojíme? Prečo nenapĺňame odkaz Jána Pavla II.: „Slováci, nebojte sa!“

Ani vojenský ordinár Mons. František Rábek nezačínal v ozbrojených silách druhej Slovenskej republiky od nuly.

Základy duchovnej a náboženskej služby v armáde sa začali budovať už po vzniku Slovenskej republiky v roku 1993. Z poverenia vtedajšieho košického arcibiskupa Alojza Tkáča sa kňaz Ignác Juruš ocitol na US-základni v Ramsteine v Nemecku, kde sa spolu s kolegami oboznámil, ako funguje duchovná služba v demokratickej armáde.

Vtedy vznikala koncepcia duchovnej a náboženskej služby, ktorú schválilo kolégium ministra obrany 29. septembra 1994 a na základe tejto koncepcie bývalých politrukov v našej armáde nahradili duchovní všetkých denominácií.

A prvého februára 1995 vznikol na Ministerstve obrany SR Úrad vojenských duchovných, ktorého riaditeľom sa stal Ignác Juruš, mimoriadne povýšený najskôr z vojaka na podplukovníka a o dva roky neskôr na plukovníka. Na základe Vatikánskej zmluvy bol 20. januára 2003 Svätou stolicou zriadený, už mimo rezortu obrany, súčasný Ordinariát ozbrojených síl a ozbrojených zborov SR na čele s Mons. Františkom Rábekom.

História sa nezačína naším príchodom do verejného života. Skúsme urobiť všetko preto, aby na Slovensku nebolo rizikom byť Slovákom.

Marián Tkáč

O autorovi: Ing. Marián Tkáč je ekonóm, bývalý viceguvernér Národnej banky Slovenska a bývalý predseda Matice slovenskej, pôsobil aj v Rade Slovenskej televízie. Spisovateľ, autor, publicista. Angažoval sa za vznik samostatného Slovenska v rámci Kongresu slovenskej inteligencie a iniciatívy 61 krokov k slovenskej identite. Bol členom komisie na prípravu Ústavy Slovenskej republiky.

svedectvo/ skspravy.sk