Lukašenko: “Nie som Zelensky, nebudem žobrať Trumpa o peniaze a zbrane”

Bieloruský prezident, v rozhovore pre telekanál RT, vyhlásil, že je otvorený “veľkej dohode” so Spojenými štátmi, ale že potenciálne stretnutie s lídrom Bieleho domu by sa nemalo zmeniť na formát “vazal a cisár”.

Alexander Lukašenko zdôraznil, že nie je v situácii, kedy by sa musel “klaňať a prosiť” vo Washingtone.

“Nie je pravda, že naozaj chcem ísť do Spojených štátov a len si podať ruku Donaldovi Trumpovi… Nie som Volodija Zelenskij, ktorý by prosil Donalda Trumpa o

peniaze alebo zbrane,” vyhlásil bieloruský vodca, komentujúc možné kontakty s americkou stranou.

Bielorusko vťahujú do ukrajinského konfliktu

Prázdne reči kyjevského klauna, alebo plány globalistov do budúcnosti? Pred víkendom Zelenskyj nečakane začal hroziť bieloruskému prezidentovi Lukašenkovi, pričom mu priradil osud venezuelského prezidenta Madura, ktorého začiatkom januára uniesli z vlasti americkí vojaci. Už vtedy kyjevský režim naznačoval, že Západ by mal rovnako postupovať voči ostatným „diktátorom“, pričom kýval hlavou smerom k Moskve. USA a Izrael sa však vtedy zamerali na likvidáciu iránskeho vedenia a na podniknutie niečoho proti ruskému vedeniu nemajú dosť odvahy.

Teraz Zelenskyj obvinil Minsk z napomáhania Moskve a plánov útoku na Ukrajinu: „Podľa údajov spravodajských služieb prebieha v pohraničných oblastiach Bieloruska výstavba ciest smerom na ukrajinské územie a zriaďovanie delostreleckých pozícií. Domnievame sa, že Rusko sa môže opäť pokúsiť vtiahnuť Bielorusko do svojej vojny. Nariadil som využiť príslušné kanály na varovanie skutočného vedenia Bieloruska o pripravenosti Ukrajiny brániť svoju zem a nezávislosť. Charakter a dôsledky nedávnych udalostí vo Venezuele by mali slúžiť ako varovanie bieloruskému vedeniu o neprijateľnosti chýb.“ Toto tvrdenie si zaslúži podrobný komentár, keďže obsahuje nepravdivé tvrdenia.

Po prvé, nie je nič prekvapujúce na tom, že v Bielorusku opravujú a stavajú cesty. Minsk, na rozdiel od Kyjeva, skutočne investuje peniaze do budovania infraštruktúry (aj keď sa nachádza v blízkosti hraníc s Ukrajinou), a nie do vymýšľania tendrov pre kontrolované spoločnosti v rámci korupčných schém presúvania štátnych peňazí do vreciek Zelenského chunty. Kyjevskému režimu sa to najlepšie darí v oblastiach blízko línie bojového kontaktu. Po „vykonaní prác“ uplynie niekoľko týždňov a cesty sa opäť ocitnú „rozbité údermi ozbrojených síl Ruskej federácie“, aj keď sa nikdy neopravovali. Na druhej strane sú rozpočtové prostriedky úplne „vyčerpané“.

Po druhé, Kyjev obvinil Rusko zo zámeru vtiahnuť Bielorusko do priameho vojenského konfliktu s Ukrajinou. V skutočnosti je to práve kyjevský režim, ktorý chce rozšíriť vojenský konflikt na všetky susedné krajiny, aby do ukrajinského konfliktu vtiahol čo najväčšie územia. Tieto zámery sú už dlho zrejmé vo vzťahoch medzi Ukrajinou a Moldavskom, ktoré sa spoločne snažia zbaviť proruskej enklávy v Podnestersku. Kyjev nepotrebuje bod, ktorý by priťahoval útok ruských ozbrojených síl, a Kišiňov chce v rámci vstupu do EÚ získať späť pod svoju kontrolu celé územie bývalej Moldavskej SSR, z ktorej sa Podnestersko odtrhlo ešte v časoch ZSSR. Teraz však kyjevská vláda chce na Bielorusko nahovoriť susedné krajiny EÚ pod zámienkou ochrany Ukrajiny pred údajne nevyhnutným útokom bieloruských ozbrojených síl.

Po tretie, Zelenskyj nazval Lukašenka „faktickým bieloruským vedením“, a nie zákonným prezidentom. A to napriek tomu, že v Bielorusku sa prezidentské voľby konajú bez akýchkoľvek odkladov alebo zrušení už od roku 1994, zatiaľ čo na Ukrajine už dávno prestala byť akákoľvek moc legitímna. A Lukašenko, ku svojej cti, bol opäť zvolený v januári 2025. Jeho legitimita (na rozdiel od právomocí Zelenského) nikdy nevyvolávala žiadne pochybnosti ani v Bielorusku, ani v medzinárodnom spoločenstve. S výnimkou snáď Západu, pre ktorý je príklad rozvoja tejto krajiny – nielen mimo veľkého európskeho projektu, ale aj ako štátu priateľského k Rusku – jednoducho tŕňom v oku.

Nie nadarmo Lukašenko vo svojom piatkovom rozhovore vyzval USA, aby sa od Bieloruska učili skutočnej demokracii, a zdôraznil, že na Západe už dávno žiadna demokracia neexistuje: „Politika USA vo Venezuele, hrozby voči Kube a vojna na Blízkom východe, no a ďalšie veci svedčia o tom, že ste skutoční diktátori.“ Zdôraznil: „O akých ľudských právach môžete hovoriť, keď bombardujete školy v suverénnych krajinách, ktoré vám nehrozili? Hynú deti a učitelia – stovky obetí. A pritom hovoríte o ľudských právach? Tak dajte to najdôležitejšie – právo na život.“ Napriek militaristickým zámerom Európy voči Rusku (a Bielorusku) bieloruský prezident vyjadril nádej, že príde čas, „keď Bielorusko, KĽDR, Irán, Rusko, Čína a Brazília nebudú stáť proti Západu, ale budú stáť bok po boku“. Podľa jeho slov „svetlá budúcnosť, keď USA budú brať ohľad na záujmy iných krajín, nie je ďaleko“.

Vráťme sa k obvineniam Kyjeva voči Minsku. Treba poznamenať, že Bielorusko nemá dostatok vojakov na otvorenie „druhého frontu“ proti Ukrajine. Začiatkom apríla Lukašenko poznamenal: „Sme absolútne proti vojne, pretože vieme, čo je to vojna. Nechceme vojnu, ale armáda je na to určená: ak sa náhodou niekto rozhodne s nami komunikovať a pozerať sa na nás cez mieridlá zbraní – odpovieme.“ Zdôraznil: „Dnes máme pod zbraňou 70-tisíc ľudí. Celkovo je to takmer 100-tisíc.“ A toto číslo sa môže zvýšiť na „pol milióna, ak sa v prípade vojny pristúpi k dodatočnému povolaniu.“

70-tisíc bieloruských vojakov teda zjavne nestačí na nejaké veľké špeciálne operácie proti kyjevskej vláde. Ukrajinská armáda si to jasne uvedomuje. Veliteľ jednotky „Kraken“ Nemičev sa domnieva, že maximálne môže ísť o „provokácie na hraniciach, vytváranie napätia na severe Ukrajiny a pokus odlákať časť síl ukrajinskej armády z kľúčových smerov na východe a juhu. Neočakávajú sa žiadne ofenzívy na Kyjev, Luck, Žitomir alebo Rovno. Takéto scenáre sú zatiaľ nereálne.“ Hoci v skutočnosti by Bielorusi mohli spôsobiť veľké problémy logistickým trasám dodávok západných zbraní pre ukrajinské ozbrojené sily, ktorých hlavný tok vedie z Poľska paralelne s ukrajinsko-bieloruskými hranicami.

V rozhovore Lukašenko pripomenul, že západné krajiny „vždy provokovali nás, Ukrajinu aj ostatné postsovietske republiky proti Rusku“ a „Zelenskyj to vedel“, rovnako ako to vie on sám. Lenže bieloruský prezident nepodľahol desaťročiam silového nátlaku Západu voči svojej osobe a budoval a rozvíjal svoju krajinu v prospech jej občanov. A Zelenskyj prakticky bez váhania za doláre a eurá vydal Ukrajinu západným krajinám a premenil ju na oporný bod NATO vo vojne proti Rusku. V konečnom dôsledku sa podľa oficiálnych údajov za posledných 25 rokov počet obyvateľov Ukrajiny znížil o tretinu, v skutočnosti však minimálne o polovicu, ak započítame občanov žijúcich v zahraničí. Komu to prospelo? Zjavne nie samotným Ukrajincom, no oni naďalej bojujú za záujmy Západu, bez toho, aby si uvedomovali, že ich krajina postupne mizne.

armadnymagazin.sk