KOPA

Kopa je staroslovanské zhromaždenie Slovanov. Význam pojmu Kopa možno určiť zo slov: súhrn, Zem, kopať (k pRAvde) atď… Zvyk Kopy dlho zachovávali ruskí vojaci – kozáci. Teraz sa tento zvyk čiastočne prejavuje v Kozáckom kruhu. Pre Slovana bola Kopa najvyšším duchovným a morálnym kritériom. Do Kopy sa vstupovalo zo štyroch až deviatich okolitých dedín, na špeciálnom mieste „malom mieste“. Najprv to bolo miesto, časom sa z miesta rozrástlo mesto, ktoré si zachovalo kopné právo, a obyvatelia boli nazývaní miestni. 

Najčastejšie sa počet na Kope pohyboval od 100 do 300 ľudí. Kopa sa zhromaždila v jednej z dedín komunity, miesto zhromaždenia sa nazývalo KOPovište, KOPište, KAPište. Na mieste zhromaždenia sa pod holým nebom riešili sporné otázky a iné záležitosti. Najčastejšie sa to dialo v Posvätnom dubovom lese, najlepšie na miernom kopci.  Ak bol v blízkosti prameň, rieka, jazero alebo jazierko, bolo to ideálne miesto. Kopovište bolo obľúbeným miestom, kde sa oslavovali ľudové sviatky – Koljada, Kupala a ďalšie slovanské sviatky.

Volebné právo v Kope mali len domáci, ktorí mali trvalé bydlisko, sídlo. Boli to hlavy klanov. Bratia, ktorí nemali oddelené domácnosti. Synovia a ženy nemali volebné právo a dostavili sa len na zvláštnu žiadosť Kopy, na svedectvo. Starší boli len prítomní, nemali právo hlasovať , ale ich RAdy mohli zohrať rozhodujúcu úlohu. Na názor starších sa pýtali v takých prípadoch, ak bolo potrebné vyniesť rozsudok. Starší prísne sledovali dodržiavanie zvykov Predkov.

Večer v Kope sa väščinou praktizovalo štúdium kopného práva, ktoré bolo svojím spôsobom aj zážitkom. Posvätné ustanovenia kopného zákona sa zachovali a odovzdávali sa z generácie na generáciu. Na Kope sa vždy dohodli všetky strany obce : termín začatia a ukončenia poľnohospodárskych prác, kosenie sena, oprava ciest, čistenie studní, najímanie pastierov a strážnikov, zber na svojvoľnú ťažbu dreva, porušenie verejných zákazov, zber ako taký, verejné výdavky na osídlenie, distribúciu dát, voľby, problematiku využívania lesov, výstavbu priehrad, doplnenie verejných zásob v prípade živelných pohrôm, nekvalitných plodín a mnoho iného.

Ak sa niekto niečim previnil alebo spáchal nejaký nekalý čin, kopa ho mala právo “súdiť” a potrestať. Kto vinníka našiel, dostal odmenu za dolapenie. Odpustenie páchateľovi sa dialo na kope, a však vždy sa brali do úvahy aj výčitky páchateľa, úprimné výčitky za zlý skutok. Súdne prípady sa riešili podľa svedomia, avšak spory sa snažili priviesť k mieru a náprave.

Rozhodnutia kopy boli vykonané podľa svedomia a s veľkou zodpovednosťou. Každý Slovan, ktorý vedel o porušení kopného práva alebo zvykov, bol povinný urobiť všetko pre to, aby porušeniu zabránil. Ak tak neurobil, považovali ho za spolupáchateľa trestného činu, ktorého bol svedkom, a ako páchateľ niesol plnú zodpovednosť. „Nie je prípustné odpustiť niekomu, kto úmyselne pácha zlo, lebo zlo ostane nepotrestané a rozmnoží sa vina.”

Takýto prejav kopného práva je možný len na základe svedomia, pRAvdy a harmónie človekov. Kopa zabezpečuje úplnú nezávislosť názorov. Každý mal možnosť otvoriť svoju Dušu. Na Kope prebiehalo všetko hladko, kládli sa otázky a na otázky sa vždy pRAvdivo odpovedalo. Kopa bola otvorenou vzájomnou “spoveďou”, vzájomným odhalením a prejavom pRAvdy. Verejné záujmy a spravodlivosť zase dosiahli najvyššiu úroveň. Slobodná kopa zaznamenávala zápisnice o zasadnutiach, dohodách vrátane práce nielen medzi domácimi ale aj medzi “cudzincami”. Všetky papierovačky mal na starosti zapisovateľ, ktorý bol veľmi dôležitým človekom v Kope. Takto budovali vzťahy starí Slovania, naši Predkovia.

Zdroj : велимудр

spracovala: barboRA