Koniec jednej éry – Irán dal lekciu americkému vojnovému stroju

Americká armáda nemusí byť schopná vyhrať prípadnú vojnu s Iránom. Nové, lacné technológie totiž rýchlo oslabujú výhodu superveľmoci a jej drahých zbraňových systémov, upozorňuje publicista David Wallace-Wells v článku pre The New York Times.

„História je plná príkladov veľkých vojenských mocností, ktoré sa každý deň pozerajú do zrkadla a hovoria si, že sú neporaziteľné – a potom utrpia tvrdý zásah,“ uviedol bývalý predstaviteľ Pentagonu Michael Horowitz. „Ak máme veriť histórii, varovné signály by mali blikať aj pre superveľmoc, akou sú Spojené štáty.“

V prvý deň konfliktu, keď Irán reagoval na nevyprovokované útoky Spojených štátov a Izraela údermi na civilnú infraštruktúru v oblasti Perzského zálivu, sa ukázalo, že bojisko sa zmenilo. V priebehu niekoľkých hodín Irán nasadil tzv. „zbrane Hormuzského prielivu“ – útoky na energetické zariadenia, ropné tankery, mínovanie prielivu – a tým ohrozil globálnu ekonomiku závislú od fosílnych palív.

Ešte výraznejšia je však ekonomika samotného konfliktu. Americké a izraelské sily síce zničili množstvo iránskych cieľov, vojenských aj civilných, no za cenu extrémne drahej munície a vyčerpávania ťažko nahraditeľných zásob. Irán naopak spôsobil menšie škody, ale s výrazne nižšími nákladmi – lacné drony, rakety a míny sa ukázali ako takmer nevyčerpateľné.

Otázka, ako dlho si Američania uvedomovali, že uviazli v Iraku a Afganistane, sa dnes vracia v novej podobe. V súčasnom konflikte, vedenom takmer výlučne zo vzduchu, sa americká armáda ocitla v pasci vyčerpávajúcej vojny už v prvom týždni. Ide síce o pokračovanie asymetrických konfliktov známych z éry „vojny proti teroru“, no zároveň o nástup novej éry – éry, v ktorej technológie rýchlo znižujú výhodu superveľmocí.

Tieto poznatky sa netýkajú len bývalého prezidenta Donald Trump či ministra obrany Pete Hegseth, ale širšieho fungovania amerického vojenského systému.

„Začíname vidieť obrysy nového storočia raketovej a dronovej vojny,“ hovorí Paul Scharre z Centra pre novú americkú bezpečnosť. „Jedným z kľúčových poznatkov z Iránu sú limity vojenskej sily – aspoň v jej tradičnom chápaní.“

Podľa Audrey Kurth Cronin z Carnegie Mellon University už nemožno predpokladať, že letectvo rozhodne konflikt bez adekvátnej reakcie protivníka. „Byť superveľmocou dnes neznamená toľko ako schopnosť vyrábať a nasadzovať lacné drony,“ dodáva.

Takmer každý zásah americkej rakety proti iránskemu dronu typu Shahed predstavoval miliónové náklady, zatiaľ čo iránska strata bola rádovo v desiatkach tisíc dolárov. Navyše, ak drony prenikli obranou, mohli zničiť aj extrémne drahé ciele – napríklad prieskumné lietadlá v hodnote stoviek miliónov dolárov.

Vojenskí analytici hovoria o koncepte „hypervojny“, kde autonómne systémy operujú rýchlosťou presahujúcou ľudské rozhodovanie. V súčasnosti sa však čoraz viac presadzuje fenomén „presnej masy“ – lacné, ale presné zbrane, ktoré umožňujú aj slabším štátom viesť intenzívne útoky.

„Kedysi mali schopnosť presných úderov len niektoré štáty. Dnes ju má takmer každý,“ zdôrazňuje Michael Horowitz.

Podľa Michael Boyle z Rutgers University bude mať o desať rokov takmer každá armáda schopnosť masových presných útokov. Výsledkom je návrat k opotrebovacím vojnám bez ohľadu na technologickú prevahu.

Jacqueline Schneider z Hooverovej inštitúcie označuje vieru v technologickú nadradenosť za „zvodnú sirénu“ – predstavu, že vojnu možno vyhrať bez strát. Práve iránsky konflikt podľa nej predstavuje kľúčový test amerického spôsobu vedenia vojny.

Podobnú skúsenosť priniesla aj vojna na Ukrajine. Lacné drony výrazne znížili technologickú prevahu veľmocí a premenili konflikt na zákopovú vojnu, kde sa fronty takmer nehýbu a väčšinu obetí spôsobujú práve bezpilotné systémy.

Podobné ponaučenie vyplynulo aj zo stretov USA s húsijskými povstalcami. Relatívne slabá skupina dokázala klásť odpor pomocou jednoduchých, no efektívnych dronov, čo viedlo k nákladnej a nejednoznačnej kampani Spojených štátov.

Politológ Robert Pape už v 90. rokoch upozorňoval, že USA preceňujú schopnosť dosiahnuť víťazstvo výlučne leteckou silou. Aj dnes varuje pred eskalačnou pascou vyplývajúcou z obmedzení tejto stratégie.

V budúcnosti sa americká armáda pravdepodobne prispôsobí – napríklad vývojom vlastných lacných dronov, ako je LUCAS, inšpirovaný iránskymi systémami. To však nemusí zaručiť návrat jasnej vojenskej prevahy.

„Smerujeme k svetu, v ktorom sa silné aj slabé štáty budú navzájom vyčerpávať,“ uzatvára Michael Boyle. „Mnohé krajiny budú schopné masovo nasadzovať drony a zasahovať nielen vojenské, ale aj civilné ciele.“

/ hlavnydennik.sk /