Komunálne voľby ako posledné zvonenie: chýba nám viera, vôľa, vízia, vlastenectvo

Spojené komunálne a „župné“ voľby nepriniesli žiadne veľké zmeny, ani signál, že by ľudia v regiónoch dokázali reagovať na celoslovenskú politiku vládnej koalície a jej deštrukčnej vazalskej podriadenosti Európskej komisii a „Európskeho“ parlamentu.

Nemáme celostné vnímanie, že všetko so všetkým súvisí, preto stále nedokážeme prečítať politiku, ani tú „regionálnu“ a už vôbec nie sú celonárodnú. Verme, že len zatiaľ. Národ zjavne neprisudzuje „malej“ politike veľký význam a nie je ďaleko od reality, že ide len o presun  kompetencií zo štátu.

Volíme v podstate len starostovsko-poslanecký „software“, ktorý má obmedzené možnosti, lebo kľúčový je na každom úrade aj tak  ľudský „hardware“ – profesionálni zamestnanci, ktorí si vykonávajú svoju prácu či na najvyššej stoličke sedí Fero alebo Mišo.

V porovnaní s inými národmi chýba nám komparatívna súvislosť. Aj keď sa mnohí bývalí jasne vyprofilovaní stranícky či koaliční starostovia a primátori „pretransformovali“ zázrakom na „nezávislých“, zabúdame, že krv, ani tá politická, stranícka, nie je voda a stále prúdi v tom istom tele akože „nezávislého“ politika.

Takže máme krátku pamäť a nerozlišujeme. Čo by sme mali a nerobíme oproti Západu je taktika vyvažovania moci. Ak napríklad v Nemecku sú pri moci v štáte „červeno-zelení“, tak v spolkových krajinách v regionálnych voľbách volia opak – aby nedošlo ku kumulácii moci do jednej koalície alebo názorovej skupiny.

Ďalším faktorom je sedenie na viacerých stoličkách, čo opäť väčšine zjavne neprekáža, hoci napríklad v takej Bratislave máme ambicióznych „týpkov“, ktorí sedia ako poslanci v NR SR, sedia v zastupiteľstve kraja (VÚC), v mestskej časti a ešte aj v mestskom zastupiteľstve magistrátu. Na štyroch stoličkách! Alebo primátori či župani, ktorí majú riadiť aj jeden z ôsmych krajov,  a napriek tomu vraj zvládajú plnohodnotne vykonávať aj funkciu poslanca Národnej rady SR…

Nová politická kulúra: Jeden mandát a dosť

Ak má byť poriadok, tak si osvojme politickú kultúru „jedna volená funkcia a dosť!“. Môžeme to ovplyvniť ako voliči nevolením zberačov funkcií, ale môžu to ovplyvniť aj samotní kandidáti vzdaním sa jednej zvolenej funkcie alebo sa to dá upraviť – čo bude asi najefektívnejšie – v ústave a volebných zákonoch.

Bratislava a Nitra sú ilustráciou krátkozrakosti Dankovej reformy volebného systému, ktorá prinisla tzv. regionálne strany, pretože sa ako huby po daždi objavili ambiciózni kandidáti, ktorí si zjavne aj vďaka podpore oligarchov zriadili vlastné strany, čiže „tímy“. Tým si zabezpečujú vo väčšinovom volebnom systéme neprimeranú výhodu, ktorá je v rozpore s ústavnou hodnotou plurality. V podstate tak volíme malých regionálnych diktátorov, ktorí nemajú silnú opozíciu, ktorá je základom demokracie – aj tej obecnej.

Jednofarebnosť vs. pluralita

Proti tejto hlavnej demokratickej hodnote pluralitného zastúpenia názorov a prístupov pôsobí aj prax a  trend „usalašenia sa“ už pôsobiacich funkcionárov na dve, tri a ďalšie volebné obdobia. To nahráva lobistom a developerom, ktorí sú nášľapnou mínou transparentnosti míňania verejných zdrojov a najväčšou škvrnou na chaotickej výstavbe, zahusťovaní a neestetickom vzhľade našich, najmä krajských miest, na čele s Bratislavou, ktorá v praxi a miestnej politike nepôsobí ako hlavné mesto Slovenska, ale skôr ako metropola develepingu.

Ako je v nadpise, chýba nám viera, že veci verejné vieme ako obyvatelia meniť: že je to naša obec, naše mesto, náš kraj, naša republika. Z chýbajúceho presvedčenia máme slabú vôľu riadiť naše veci verejné a národné.

Ak sme apatickí, stojaci, zápecnícki… nemáme víziu, nevieme, čo chceme a keď to nepoznáme, nie sme sami sebe pánmi – nedokážeme už rozlišovať medzi vhodným a nevhodným, medzi dobrom a zlom, medzi pravdou a propagandou –  a tak sme vždy v područí niečoho a niekoho.  A to preto, lebo

chýba nám vlastenectvo – identita, hrdosť na svojeť a vedomie, že toto všetko, Slovensko, je naša spoločná majeť, že patrí nám všetkým, že je to naše spoločné vlastníctvo, naše dedičstvo otcov a predošlých generácií, ktoré ničíme a zapredávame.

Dokedy budeme dráždiť osud?

A vesmír, aj náš národný egregor sa na to, na nás, pozerá. A za takýto postoj a správanie prichádza od osudu náprava, ktorú môžu niektorí alebo aj celá generácia vnímať ako trest.

Riešením nie je vzdať sa, ani odovzdať suverenitu obyvateľa, občana a národa iným alebo cudzím. Jediným riešením je zdvihnúť hlavu, pozrieť sa celostne, národne, nie individuálne, nie liberálne a egoisticky na to, čo je „naše“ a za čo – či chceme alebo nie, či to prijímame alebo nie – ponesieme aj svoju, aj spoločnú zodpovednosť a následky.

Osud nie je zlý, lebo nám dáva ešte šancu na nápravu, pretože každé zlo môže byť na niečo dobté. A tak nám zvoní budík, bratia Slováci; bije nám o minútu dvanásta hodina. Prišlo jedno z posledných varovaní nám, Slovákom, aby sme si riadili svoj osud podľa seba a vyšších princípov, podľa svojich záujmov a nie podľa mediálnej propagandy.

Uvidíme už čoskoro, možno do roka a do dňa, či sme hodní žiť a prežiť.

Rafael E. Rafaj

skspravy