Juraj DRAXLER- Srbský prezident Vučić: kto pomohol Srbsku v roku 1999?

(Alebo príklad, aké svine, naozaj na to ťažko nájsť iný výraz, máme v našich kaviarenských politických expertoch.) Prezident sa zastavil v Bratislave a na konferencii vysvetľoval, ako Srbi dodnes ťažko nesú bombardovanie zo strany NATO v roku 1999.

A v tomto kontexte vnímajú aj konflikt na Ukrajine. Nikto sa ich vtedy, keď na nich padali bomby, nezastal. A, čo je kľúčové, ani neskôr. O tom chcem práve hovoriť:Na začiatok pripomeniem, že bombardovanie NATO prišlo potom, ako do ich provincie Kosovo dva roky prúdili moderné zbrane. Srbi to aj bežne ukazovali.

Niektoré americké TV stanice dokonca propagovali, ako tam z USA odlietajú „dobrovoľníci“. Dobre vyzbrojení Albánci potom napádali policajné stanice aj srbských obyvateľov. Srbi odpovedali, aj silovo. V prípade dediny Račak a ešte v jednej dvoch ďalších nie je isté, či nezabili aj albánskych civilov (nikdy sa to jasne nepotvrdilo a Srbi to popierajú).Čo ale jasné je, je to, že príbehy o nejakom rozsiahlom zabíjaní Albáncov boli vymyslené. Dokonca aj to, k čomu dochádzalo už po začatí bombardovania, súd pod kuratelou OSN napriek albánskemu tlaku odmietol označiť za genocídu. Pripomeniem aj to, že NATO rozsiahlo bombardovalo CIVILNÚ infraštruktúru krajiny. V Belehrade zbombardovalo dve ministerstvá, ústredie vládnej strany, ústredie štátnej televízie. Zničili prakticky všetky srbské mosty cez Dunaj, rozsiahlo zbombardovali železničnú sieť.

A to všetko úplne náročky. Navyše pravdepodobne omylom, zlým zasahovaním cieľov, trafili aj ústrednú vojenskú nemocnicu, doničili veľké množstvo polikliník, škôl a pamiatok. A ironicky zabili počas bombardovania viac Albáncov, ako kládli za vinu samotnej srbskej vláde!!! (Dvakrát totiž omylom trafili konvoje albánskych utečencov, plus nejaké dediny.)A to, že k etnickým čistkám tam došlo PO bombardovaní (Albánci proste vypaľovaním domov vyhnali Srbov), informovanému čitateľovi asi nemusím pripomínať.A teraz to najdôležitejšie. Keď toto poviete nejakému kaviarenskému hoviadku, jeho odpoveď je: načo to dnes spomínať, to je ačohentizmus/whataboutizmus.

Kaviarenský chumaj totiž nedokáže, nechce pochopiť, že je to dodnes živá vec: Srbsko nikdy za túto nehoráznosť nedostalo žiadne odškodnenie. Nikto z tých ľudí, ktorí aj u nás lezú do tých správnych, hamburgerových zadkov, sa ani slovom verejne k tomuto nevyjadril.A tak bola kedysi vyspelá krajina vrhnutá o mnoho rokov späť a srbskí robotníci dnes pracujú aj u nás za mzdy, ktoré by dokonca aj drvivá väčšina Slovákov považovala za otrocké.A preto, že Srbsko si dovolilo mať trochu nezávislú politiku, ho odmietajú prijať do Európskej únie, hoci na to v zásade nie je žiaden dôvod.Toto nie je dávna minulosť, toto je PRÍTOMNOSŤ. Na to, aby bol človek si to schopný uvedomiť, ale nesmie byť tak hlboko amorálny, ako sú amorálni ľudia z kaviarne a s ňou spriaznení politici.

fb: Juraj Draxler