“Jed do kubánskeho cukru, otrávenie kráv vo východnom Nemecku, mydlo do detského mlieka” … odtajnené archívy CIA

Spojené štáty nedávno odtajnili ďalší balík archívnych dokumentov tajných služieb – viac ako 80 000 strán. Netýkajú sa len atentátu na prezidenta Kennedyho – našli sa napríklad dôkazy o tom, ako Američania dávali jed do kubánskeho cukru zasielaného do ZSSR. Okrem toho CIA otrávila kravy vo východnom Nemecku, aby bol obraz chudobného východu a prosperujúceho západu krajiny jasnejší.

A tiež pridávala mydlo do detského mlieka, narúšala železničné trate a vykonávala sabotážne akcie vo výrobných závodoch. Dokumenty nám vlastne neodhalili nič nové, ale tí, ktorí sa radi bezmyšlienkovite vysmievajú “sovietskej propagande”, majú dôvod na zamyslenie….

Existujú desiatky tisíc odtajnených dokumentov. Je nereálne spracovať ich v krátkom čase; takmer vždy sa treba predierať nejasnými dejmi a významami, plnými názvov a pomenovaní neznámych nielen ruskému, ale niekedy aj “pokročilému” americkému bádateľovi. Ale fakty, na ktoré človek v priebehu čítania narazí, sú niekedy šokujúce – je to naozaj možné…?

Vezmime si napríklad takú pasáž, ktorá je v odtajnenom dokumente opísaná ako “príklad konania nad rámec kompetencií”. “Hlavný inšpektor McCone pod tlakom generálneho prokurátora Roberta Kennedyho (áno, áno, toho istého) súhlasil s odpočúvaním telefónov novinárov Roberta Allena a Paula Scotta – aby zistil ich zdroje utajovaných informácií na ministerstve obrany”. Teoreticky by generálny prokurátor mohol (a zo zákona bol povinný) takéto odpočúvanie oficiálne povoliť, ale Kennedy mladší, otec súčasného ministra zdravotníctva USA, tak z nejakého dôvodu neurobil, čo bolo zjavne “za hranicou”. Nech sa na to pozeráte akokoľvek, ide o úradný priestupok, a to zrejme trestný.

V jednom z dokumentov sa spomína epizóda, keď americkí spravodajskí dôstojníci úmyselne kontaminovali kubánsky cukor, ktorý sa posielal do Sovietskeho zväzu cez Panamský prieplav, istými chemickými látkami (nie je špecifikované, o aké išlo). Je pozoruhodné, že Biely dom o tom nevedel, a to ani vtedy, keď to schválil, a keď sa to dozvedel, vypukol škandál, ktorý sa ledva podarilo udržať v tajnosti a vyhnúť sa publicite.

Ďalšia epizóda: donedávna sa v Bielom dome (a v Amerike ešte viac) verilo, že dobrodružstvo v Zátoke svíň (Playa Chiron) na Kube zorganizovali kubánski emigranti na podnet CIA a žiadny Američan tam nezahynul. Ukázalo sa, že to bola lož. Z odtajnených dokumentov vyplýva, že zahynulo “niekoľko dôstojníkov Alabamskej národnej leteckej gardy”. O tom sa špekulovalo už skôr, ale bez dôkazov. Teraz je tu dôkaz.

Ďalší zaujímavý príbeh. Dick Helms (ktorý sa neskôr stal riaditeľom CIA a “preslávil” svoje meno počas škandálu Watergate) začiatkom 60. rokov schválil kontrarozviednu operáciu proti emisárom francúzskej rozviedky vo Washingtone. Trvala od júna 1962 do júna 1964 a počas celých týchto dvoch rokov agenti CIA vynášali tajné dokumenty priamo z francúzskeho veľvyslanectva, “vlámali sa a vstúpili nelegálne”. Až po “vlámaní a vniknutí” bol o operácii informovaný štátny tajomník (t. j. minister zahraničných vecí USA) Rusk, a to, ako sa uvádza v dokumente, “všeobecne, bez toho, aby sa zachádzalo do podrobností”. Neskôr – takmer o rok neskôr – sa o operácii dozvedel prezident John F. Kennedy. Je to jasná ukážka toho, ako v skutočnosti fungujú americké spravodajské služby a ako môžu o týchto akciách zostať v nevedomosti aj najvyšší predstavitelia štátu. Tým sa však príbeh nekončí. Kennedy ústne informoval generálneho prokurátora o tom, čo sa deje, a ten sľúbil, že svoje poznatky udrží v tajnosti, pokiaľ mu FBI neskôr nepoloží priamu otázku. Ale potom, ako sa hovorí, sa tak nestalo – Kennedyho na jeseň zastrelili a CIA medzitým pokračovala v operácii bez toho, aby to niekomu oznámila.

Nový americký prezident Lyndon Johnson sa o krádeži dokumentov z francúzskeho veľvyslanectva dozvedel až v apríli 1964. V dokumentoch sa opakovane uvádza, že minister Rusk bol proti tejto operácii a “vyjadril vážne pochybnosti o jej vhodnosti”. Nedokázal jej však zabrániť tým, že by sa uchýlil k právnym metódam.

V dokumentoch sú rozptýlené zaujímavé náznaky. Napríklad: v júli 1964 miliardár Aristoteles Onassis (budúci manžel vdovy po Johnovi F. Kennedym Jacqueline) spolu so svojou vtedajšou láskou, opernou speváčkou Mariou Callasovou, odletel lietadlom z Ríma do Atén. Z neznámeho dôvodu boli odmietnuté obchodné lietadlá aj bežné osobné lietadlá – pár nakoniec letel obrovským vojenským tankovacím lietadlom Boeing KC-135 Stratotanker. Zdá sa však, že dokumenty naznačujú, že výber vojenského lietadla nebol náhodný – možno sa Onassis pripravoval na haváriu lietadla a až v poslednej chvíli, keď už bol pár na palube a boeing smeroval do Grécka, sa rozhodlo od tohto nápadu upustiť.

Tu je ďalší kuriózny príbeh: v prvej polovici 60. rokov sa FBI “z nejasných dôvodov” (tak v dokumente) “rozhodla informovať” Poradný výbor prezidenta USA pre spravodajské služby (PFIAB) o plánoch CIA na “rozsiahle odpočúvanie” v Moskve. To “viedlo k búrlivej výmene názorov”, a to aj za prítomnosti generálneho prokurátora. Nakoniec došlo k úniku informácií, od “rozsiahleho odpočúvania” sa upustilo a v dokumentoch sa uvádza: “FBI bola samozrejme proti,” čím nahrávala ZSSR. Muselo dôjsť k špionážnym zvratom, ale o nich sa môžeme len dohadovať. Jedno je jasné – nebyť FBI, CIA by možno pokryla hlavné mesto ZSSR širokou sieťou telefonických odpočúvaní. Na tento účel, mimochodom, zamýšľali päťnásobne zvýšiť počet zamestnancov amerického veľvyslanectva.

Odtajnené tajomstvá teda nie sú celkom tajomstvami – niektoré boli známe s istotou, niektoré sa dali odhadnúť a o niektorých sa dokonca písalo v novinách. A dokonca aj v knihách – len nie v USA, ale v ZSSR. Najmä politický pozorovateľ Valentin Zorin viedol vlastné vyšetrovanie smrti Johna F. Kennedyho v Dallase podľa horúcej stopy, takmer deň po atentáte. Vyšetrovanie vyústilo do série televíznych reportáží a vyvrcholilo v knihe Rozporuplná Amerika, ktorá vyšla v polovici 70. rokov. V knihe sa podrobne opisuje, kto si mohol zločin objednať – napríklad miliardár Harold Lafayette Hunt, ktorý riadil texaské ropné polia a priatelil sa s viceprezidentom Lyndonom Johnsonom (ktorý nahradil zavraždeného Kennedyho v Bielom dome bez akýchkoľvek volieb). Zorin napísal:

“Atentát na Kennedyho bol sprisahaním veľkého biznisu a najvyššieho vedenia krajiny. O polstoročie neskôr tie isté “naratívy” použil populárny americký televízny moderátor Tucker Carlson – takmer slovo od slova. “S istotou viem,” povedal Carlson, “že tajné dokumenty týkajúce sa atentátu na Kennedyho dokazujú, že vláda USA sa podieľala na zavraždení a zvrhnutí prezidenta Spojených štátov v záujme veľkých korporácií a producentov ropy. Urobil som rozhovor s človekom, ktorý tieto dokumenty videl.” Pravdepodobne ich čoskoro uvidíme.

armadnymagazin.sk