J. Draxler o liberálnej kaviarni: Historické kulisy sa menia, úškľabky panoptika príšer ostávajú rovnaké

Rev globálnej elity a tzv. bratislavskej liberálno-progresívnej kaviarne komentuje v najnovšom statuse exminister Juraj Draxler. Jeho príspevok prinášame v pôvodnom znení.

Kaviareň cez víkend spustila doslova nadšený rev. Po prvé, “občianska” zbierka na muníciu pre Ukrajinu už priniesla viac ako 2 mil. eur.

Po druhé, Snemovňa reprezentantov USA schválila “pomoc Ukrajine” v objeme 60 mld. USD. Po tejto správe zasiahla kaviareň priam orgiastická vlna nadšenia.

V nej, mimochodom, úplne zaniklo, že na zbrojné dodávky Ukrajine sa použije len menšia časť danej čiastky, v skutočnosti polovica výdavkov pôjde americkým ozbrojeným silám (z toho napríklad 11 mld na “posilnenie ich bojaschopnosti” v Európe, čiže “pomoc Ukrajine” tu znamenajú napríklad nové radary či rakety v Rumunsku, Poľsku, Bulharsku, ale aj transportéry či jedálne pre vojakov v Taliansku).

Ten rev “domácej elity”, samozrejme, nijako neprekvapuje. Vždy to tak bolo. Akákoľvek vražedná intervencia USA vo svete mala svojich nadšených apologétov.

Vrátane tej najväčšej. Vietnam si vyžiadal katastrofálnu daň na obyvateľstve aj prírode Vietnamu, ale aj na obyvateľstve USA (okrem 58 tisíc mŕtvych vojakov to znamenalo aj začiatok drogovej epidémie v USA, keďže z Vietnamu domov prilietali vojaci ako narkomani, a za nimi sa tiahli aj dodávky heroínu).

Ide o vojnu, na ktorej doslova vyrástol moderný vojensko-priemyselný komplex krajiny.

Už po prvých piatich rokoch bolo americkým vojenským expertom zväčša jasné, že tá vojna sa vyhrať nedá. Ale napriek tomu sa do nej obrovské prostriedky pumpovali ďalších 5 rokov.

Za podpory rôznych “intelektuálov” a médií hlavného prúdu. Čo na tom, že nesedel základný obraz, ktorý sa verejnosti podával? Ten obraz bol, že krvilačný režim severného Vietnamu po porážke juhu pôjde ďalej a postupne padne Thajsko, Malajzia, Indonézia. Nepripomína vám to niečo?

Realita bola v oficiálnych zdrojoch tabu. A to, že juhovietnamský režim bol ťažko skorumpovaný, a mal oveľa menšiu podporu obyvateľov, ako to Washington podával, Severný Vietnam bol oveľa menej v područí Sovietskeho zväzu, ako tvrdili propagandisti, Hanoj nezaujímala infiltrácia ďalších krajín Ázie, atď. (Ukrajina nie je to isté, režim sa nedá porovnať, podobne Rusko nechce oslobodzovať územie, chce bezpečnostné záruky.)

Pravda sa ale postupne do médií začala dostávať, podobne sa propaganda postupne verejnosti začala prejedať, až prišli masové protesty. Ale trvalo to dosť dlho a hlavne samotná vojenská podpora pokračovala aj dávno po tom, ako už vojna Ameriku prestala baviť.

No a nakoniec to Nixon s Kissingerom oficiálne odpískali. Američania sa z Vietnamu stiahli. A potom už rýchlo padol aj režim. Ako by napísal Tóda, Pataj, Goda, Tódová a ďalší jasnozriví analytici, proste Nixon a Kissinger boli zbabelci a nakoniec ustúpili zlu. A všelijakí tódovia či godovia vtedy aj naozaj podobne písali.

Nestalo sa ale nič. Vietnam nezaútočil na Thajsko či Malajziu (akurát o niekoľko rokov intervenoval v Kambodži proti krvavému režimu Červených Kmérov). Dnes dokonca s USA hospodársky významne spolupracuje.

Ale realita v príslušných vrstvách vtedy nikoho nezaujímala. Naopak, dlhé roky propaganda točila obraz úbohého malého Južného Vietnamu, na ktorého útočí silnejší, krvilačný sused. “Ak je niekto napadnutý, je našou povinnosťou mu pomáhať”. “Zlu ustupuje len zbabelec”. A vyťahoval sa príklad appeasementu a podobne. Ako dnes. A zbrane sa točili. Ako dnes.

Hlavný rozdiel je v tom, že vtedy tam umierali priamo americkí vojaci, dnes sú veci zariadené iným spôsobom.

Ale inak to sedí, v tom, ako funguje propaganda, sa toho za roky veľa nezmenilo. Ako hovoria Francúzi, čím je to viac iné, tým je to vlastne viac rovnaké.

Juraj Draxler/skspravy.sk