Hrnko: Nechcú zabíjať kapry, ale zabíjanie Rusov im neprekáža

Povianočné zamyslenie

Na niektoré angažované aktivity aktivistov počas vianočných sviatkov zareagoval na sociálnej sieti expolitik a historik Anton Hrnko.

Vianoce, čas pokoja a mieru. Tak to bolo podľa tvrdenia všetkých masovokomunikačných prostriedkov pred šesťdesiatimi rokmi, tak to je aj dnes. Len to, čo si pod týmito slovami predstavujeme, je často vzdialené od chápania v minulosti a dnes.

Pred šesťdesiatimi rokmi som mal osem rokov. Dosť na to, aby som dostal nitkovú sieťovku a nejaké desaťkorunáčky a bol vyslaný do mesta (Žiliny) kúpiť vianočného kapra, resp. kaprov.

Naša veľká rodina ich spotrebovala viacej. Na každom väčšom pľaci boli veľké kade plné vody a pred nimi obyčajne v treskúcom mraze (kedysi boli v decembri aj 10 – 15 stupňové mrazy) stáli netrpezliví, ale veľkou trpezlivosťou vybavení zákazníci, ktorí dúfali, že sa tam objaví nakladiak s vaňami plnými kaprov.

Tie sa presunuli do kadí a mohlo sa začať predávať. Skrehnutých, poriadne vymrznutých zákazníkov, ktorí pri prázdnych kadiach prestáli aj niekoľko hodín, zohrialo vedomie, že predsa budú mať na vianočnom stole vyprážaného kapra.

To, či obchodníci sa správali voči kaprom “humánne” ich až tak netrápilo. Zabalené v starých novinách poputovali do sieťoviek a odtiaľ do vaní s čerstvo napustenou vodou. Ba predsa aj vtedy boli “humanisti”, ktorí písali do novín, aby sme kapry nedávali do bielych vaní, lebo údajne ryby majú panický strach z bielej farby a veľmi trpia. Ale žeby niekto vtedy zakazoval biele vane, si nepamätám.

Po šesťdesiatich rokoch však “humanizácia” nakladania so živými tvormi pokročila viac ako sedemmíľovými čižmami. Dnes už v takej Žiline (dokonca bez prítomnosti deduška Mrázika, ktorého nám toho roku televízie nedožičili, a potom sa čudujeme, že v decembri máme 15 stupňov nad nulou) a nielen tam, predaj živých kaprov zakázali.

Vraj treba zamedziť týranie živých zvierat. Preto sa museli Žilinčania rozpŕchnuť po okolitých dedinách, kde ešte liberálny prístup k právam zvieraťa nedorazil a kupovať živé ryby tam. To, že stúpla uhlíková stopa, lebo samozrejme nešli nakupovať peši, ale na automobiloch, už akosi liberálom zo žilinskej radnice neprekážalo.

Ale v Žiline žiadnych kaprov nemučili, čo si pochvaľovalo viacero predstaviteľov rôznych neziskových organizácií, starajúcich sa o pohodový život kaprov.

Ako hovorili prastarí Záhoráci De Gustibus non est Disputandum, proti chuti niet dišputy. Keď sa to niekomu páči, nech to robí.

Len sa mi nepozdáva, že niektorí aktivisti, ktorí bojujú za “práva” kaprov a iných živočíchov, sa zúčastňujú aj na zbierkach na zbrane pre Ukrajinu. Keď sa ich človek opýta, prečo to robia, ich odpoveď je stručná: Aby vraj zabili čo najviac Rusov. A teraz neviem, či som sa zbláznil ja, alebo sa zbláznil svet okolo mňa.

Anton Hrnko/skspravy.sk