Hrnko: Kto chce byť úspešný v politike, musí vedieť aj prehrávať

Len tak na okraj

Všimli ste si tú zvláštnu situáciu? Podľa písania veľkonšpiračnej tlače v nedeľu nemalo vyjsť slnko. A ono, mizerák jeden, vyšlo ako obvykle. Dokonca ani na hraničných priechodoch nebol nával mladých ľudí, ktorí sa snažili utiecť zo Slovenska po víťazstve neprogresívneho kandidáta, glosuje aktuálny vývoj situácie na Slovensku Anton Hrnko.

Jeho status uvádzame v plnom znení:

Teraz už vážne. Bolo by veľa toho, čo by sa dalo spomenúť na margo výsledkov prezidentských volieb a najmä na margo komentárov politikov i politológov. Spomeniem však len najdôležitejšie, lebo keby som písal o všetkom, čo by stálo za komentár, musel by som napísať novú knihu.

Ale poďme po poriadku. Ak chce byť niekto úspešný či už na bojovom poli alebo v politike, musí vedieť aj prehrávať. Zvlášť v politike, keď je ťažko povedať z aktuálneho pohľadu, kto skutočne vyhral z dlhodobej perspektívy. Lebo v politike nie sú často jasní víťazi a porazení, v politike platí jednoducho daný stav a porážka niekedy môže byť len silný úder.

Preto treba vedieť v politike údery prijímať, aby sa pripravil priestor na zvrátenie daného stavu. Človek, ktorý to nevie, ktorý nevie prehrávať a prijímať údery, nie je vhodný ani ako vojvodca, ani ako politik.

Preto sa mimoriadne zabávam, keď čítam, že I. Korčok tým, že získal okolo 1 200 000 voličov, získal veľký kapitál do budúcnosti. Niektoré hyeny sa už vrhli na tento “kapitál” a radi by ho zhltli. V skutočnosti je však ten kapitál nulový.

Tí, ktorí volili I. Korčoka, ho volili preto, lebo chceli, aby vyhral. Ale on nevyhral! Nesplnil ich očakávania. Ukázal sa im ako nepotrebný. Preto by som na úspešnú politickú kariéru neúspešného prezidentského kandidáta nevsadil. Aj jemu spriatelené zahraničie to od neho očakávalo. No a my vieme, ako to v tom svete s neúspešnými “spojencami” dopadá.

Najsmiešnejšie vyzeralo zo strany I. Korčoka vyhrážanie sa tým, ktorí z neho spravili kandidáta vojny. No z pána kandidáta nebolo treba robiť stúpenca “vojny”. On sa do tej pozície vmanévroval sám.

Počúval vôbec, čo v poslednom období rozprával M. Dzurinda? Však taký militantný nebol ani vtedy, keď bez mandátu BR OSN povolil prelety lietadiel NATO pri bombardovaní Juhoslávie. O J. Naďovi je zbytočne sa vôbec zmieniť. Ako ho mohlo napadnúť spraviť si z týchto dvoch hlavné ikony svojej kampane? Veď len keby sa pozrel na výsledky parlamentných volieb, musel vedieť, že ich podpora je toxická! Prečo sa čuduje, neviem.

Na záver si dovolím ešte poznámku na margo našich “politológov”. Už v deväťdesiatych rokoch boli naši politológovia a najmä mediálni komentátori nastavení na vlnu, že za všetky zahranično-politické spory, ktoré sme mali v danom období najmä s Maďarmi a čiastočne aj s Čechmi, vinili vždy slovenskú stranu bez ohľadu na to, kde bola pravda.

V tomto sa nič nezmenilo. Aj dnes človek počúva z úst prominentných komentátorov, že slovensko-české vzťahy na vládnej úrovni zhoršila slovenská strana. Počúvajú sa vôbec, čo hovoria? To má Slovensko nasledovať háchovsko-gottwaldovskú politiku dnešného českého kabinetu?

To, keď naši partneri povedia: Skočte do Dunaja, máme skočiť? To hádam nemyslia vážne! Za dnešné zhoršenie vzťahov na vládnej úrovni medzi SR a ČR, je jednoznačne zodpovedná česká vláda, ktorá vnáša do ich náplne niečo, čo tam nepatrí. A najmä povýšenecký, paternalistický postoj, ktorého sa asi niektorí českí politici nestihli zbaviť ani po vyše tridsaťročnom čase od zániku federácie.

Anton Hrnko/skspravy.sk