Hrnko: Beneš bol kráľom zavádzania

Pred pár dňami obleteli mainstreamové médiá titulky, že jeden z najväčších tragédov európskej politiky, Edvard Beneš, chcel údajne prezidenta prvej Slovenskej republiky omilostiť.

Historik a národný politik Anton Hrnko toto zavádzanie odhaľuje cez niekoľko dobových a historických aktov a argumentov. Jeho status zo sociálnej siete k téme prinášame v plnom autorskom znení.

O bývalom prezidentovi ČSR E. Benešovi možno okrem iného povedať aj to, že bol kráľom mystifikácie. Vedel veľmi dobre odhadnúť svojho partnera, a preto ho často hladkal po srsti, aby ho presvedčil, že to, čo hovorí, je pravda. U jeho partnerov ani v náznakoch nevznikol dojem, že ich zavádza.

Za čistú mystifikáciu považujem aj to, čo uviedol prezident E. Beneš americkému veľvyslancovi L. Steindhardtovi začiatkom apríla roku 1947. “Ambasádor sa počas rozhovoru s Benešom” – vraj -“dozvedel, že uprednostňuje udelenie milosti, no rozhodujúci bude postoj vlády.

„Usiluje sa presvedčiť jedného alebo dvoch ministrov o zmene zamýšľaného hlasovania, aby mohol rozšíriť milosť (na Tisa, poz. red.),” oznámil L. Steinhardt. Objasnil, prečo by stačil taký počet: „Prezident si vo vláde urobil prieskum, podľa ktorého uprednostňuje vykonanie rozsudku väčšina jedného hlasu.”

Americký veľvyslanec jednoducho naletel mystifikáciám prezidenta Beneša, ktorý si uvedomoval, že bude preňho lepšie, keď zodpovednosť za svoje konanie prehodí na iných. Proti týmto Benešovým vyjadreniam svedčí mnoho okolností, ktoré sú čiastočne z druhotných zdrojov (hovoria to ľudia, pred ktorými sa prezident Beneš na margo Tisa vyjadril), ale existujú aj priame záznamy z rozhovorov diplomatov, ktorí v rámci svojho poverenia na túto téme s Benešom hovorili.

Sú známe a v rôznych zápisoch z londýnskeho exilu zaznamenané vyjadrenia prezidenta E. Beneša, ktorý ako mantru opakoval slovné spojenie “Tiso musí visieť”.

Rovnako je známy zápis Beneša z rokovaní v Moskve ( ten je tak trochu obdobný spomínanému rozhovoru so Steinhardtom), keď žiadal Sovietov, aby špinavú robotu “očisty Slovenska” vykonali oni.

Až ho musel Molotov upozorňovať, že hádam nechce so Slovákmi zachádzať ako s Nemcami.

Rovnako z rôznych vyjadrení je zrejmé, že Beneš ovplyvňoval Národný súd, najmä jeho predsedu I. Daxnera. Nebudem to komentovať, lebo sú to zväčša vyjadrenia na úrovni klebiet.

Čo však nemožno nespomenúť, sú najnovšie zverejnenia z Vatikánskeho archívu, ktoré zaznamenávajú rozhovory Vatikánskych diplomatov s prezidentom Benešom.

Po rozhovore s prezidentom Benešom v septembri 1945 sa vatikánsky Chargé d´Affaires R. Formi posťažoval do Vatikánu, že Beneš nestratil nič zo svojej starej nenávisti voči Slovákom, ktorých pokladá za menejcennejších ako Čechov a podelil sa so svojím dojmom, že “Beneš cíti voči slovenským politikom i biskupom, ktorí nezdieľajú jeho československé presvedčenie osobnú nenávisť…a prezidentovi Tisovi, o ktorom sa vyjadroval neslýchanými slovami.”

Najzaujímavejší je však rozhovor, ktorý mal E. Beneš s vatikánskym internunciom X. Ritterom 25. októbra 1946, teda niečo vyše mesiaca pred začatím procesu s J. Tisom (2. decembra 1946).

Beneš zástupcovi Vatikánu priamo povedal, že “Tiso bude odsúdený na smrť” a podotkol, že “by som si želal, aby Svätá stolica neintervenovala”.

Okrem toho, že toto vyjadrenie absolútne spochybňuje legitimitu procesu s J. Tisom pred NS, (lebo načo súdiť, keď rozsudok už bol napísaný), ukazuje nemenný postoj prezidenta E. Beneša k J. Tisovi.

Ale poďme späť, aká bola úloha prezidenta E. Beneša v zachádzaní s J. Tisom po skončení druhej svetovej vojny?

Predovšetkým si treba uvedomiť, že Jozef Tiso bol počas prvej republiky osobou, ktorú prezident Beneš pokladal za svojho intimusa (dôverníka) v HSĽS. Jozef Tiso zabezpečil hlasy HSĽS pri voľbe prezidenta, bez ktorých by sa Beneš hlavou ČSR nestal.

Bol to práve J. Tiso, ktorý až do poslednej chvíle s Benešom rokoval o česko-slovenskom vyrovnaní pred Mníchovom roku 1938, aby sa zabezpečil spoločný postup pri obrane republiky. Beneš však nebol ochotný v slovenskej otázke ustúpiť ani o centimeter, a preto sa ani s veľmi ústretovým J. Tisom nedohodol.

Postup J. Tisa po Mníchove pokladal napriek tomu za zradu nielen Čechov, ale aj jeho osobne. A je známe, že Beneš neodpustil nikomu, koho považoval za zradcu svojej osoby. Z toho vyplývali aj jeho časté výroky, že Tiso musí visieť. On nikomu neodpúšťal.

J.Tiso bol vydaný Spojencami do ČSR v októbri 1945. V jeho veci sa však vyše roka nič nedialo a proces s ním začal až 2. decembra 1946. Je veľmi pravdepodobné, že slovenskí politici by boli radšej, keby prezidenta česko-slovenským úradom nevydali a zbavili ich problému, čo s človekom s obrovskou autoritou medzi ľuďmi, ktorého budú musieť postaviť pred súd.

Zásadným zlomom v osude J. Tisa boli podľa môjho názoru voľby roku 1946, ktorým predchádzala tzv. Aprílová dohoda medzi slovenskými evanjelikmi a katolíkmi o ďalšom postupe.

Jedným z bodov dohody bolo, že s J. Tisom sa bude zaobchádzať mierne.

Výsledky májových volieb roku 1945, v ktorých Demokratická strana získala takmer 63% hlasov, prečítali ako v Prahe, tak aj v komunistickej centrále na Slovensku veľmi presne. Takmer úplne to boli hlasy, ktoré by v slobodných voľbách získala Slovenská ľudová strana, teda v svojich dôsledkoch to boli hlasy za samostatné Slovensko.

Myslím si, že voľby v roku 1946, nie činnosť J. Tisa v minulosti rozhodli o osude slovenského prezidenta.

Preto prezident Beneš už pred začiatkom procesu vedel, že Tiso bude odsúdený na smrť i popravený. Bolo treba predsa “naivným” Slovákom dokázať, že ich vôľa neznamená nič, že veci pôjdu podľa taktovky Prahy bez ohľadu na to, čo si o tom myslia.

Na to, aby sa výsledky volieb na Slovensku zvrátili, nebolo treba veľa. Stačilo súdiť, odsúdiť a popraviť slovenského kňaza, politika a prezidenta zaniknutej Slovenskej republiky a bolo vymaľované.

Tí, čo svojimi podpismi garantovali mierne zaobchádzanie s J. Tisom, sa po jeho poprave stali generálmi bez vojska. Slovenským komunistom dirigovaným z Prahy sa ich potom ako sa hovorí “ľavou zadnou” podarilo odstaviť a ešte za prizerania českých “demokratov” niektorých dostať aj za kater, teda do väzenia.

Komunistická propaganda v neskoršom období mohla potom vyspevovať, že predohrou Februára 1948 porážka “slovenskej reakcie” na jeseň 1947.

Z vyššie napísaného je jasné, že ani v Prahe a ani v radoch komunistov sa s milosťou pre Tisa nepočítalo.

Preto aj tvrdenia o tom, že Beneš by dal Tisovi radšej milosť ako podpísal jeho ortieľ, je čistá mystifikácia. Beneš sa chcel pred americkým veľvyslancom jednoducho urobiť lepším, ako bol.

Keďže o znení rozsudku bolo rozhodnuté ešte pred procesom a proces mal všetky charakteristiky monsterprocesu, nemožno ani rozsudok a jeho vykonanie považovať za legitímne.

Pri jeho vyhlásení a exekúcii nešlo o vinníka a určenie miery jeho viny, ale o rozbitie a likvidáciu Demokratickej strany; v perspektíve o likvidáciu myšlienky samostatnej slovenskej štátnosti. A v tomto prípade predpokladať zaváhanie prezidenta Beneša pri podpise je čistý nezmysel.

Anton Hrnko/skspravy.sk