„Genocída kultúry“ podľa Skrúcaného! Tvrdí, že sa proti umelcom vzbúrili podpriemerní ľudia

Moderátor a zabávač Štefan Skrúcaný (66) sa v rozhovore opäť postavil na správnu progresívnu stranu. Spoločnosť sa podľa neho opäť vracia do atmosféry pripomínajúcej 90. roky, nezabudol postrašiť mečiarizmom, pridal kontroverzné výroky na dnešnú spoločnosť, sociálne siete aj kultúrne spory, všimol si portál Aktualizovane.sk.

Fosília humoru spomína na staré časy

Skrúcaný sa v rozhovore pre Aktuality.sk rád označil za súčasť generácie, ktorá v 90. rokoch prostredníctvom humoru a satiry komentovala politické dianie. Spomínal na obdobie, keď spolu s Mirom Nogom, Jarom Filipom, Stanom Radičom či Rasťom Piškom kritizoval vládu zakladateľa Slovenskej republiky Vladimíra Mečiara (HZDS). Svoju bývalú manželku z tých čias Zuzanu Tlučkovú nespomenul…

Roztlieskavači globalistov

Podľa rozvedeného Skrúcaného malo vtedajšie umelecké prostredie jasnú úlohu – pomáhať Slovensku smerovať do Európskej únie a NATO. A to aj napriek tomu, že zákonné referendum o vstupe do paktu sa nemohlo konať, lebo občania po „humanitárnom“ bombardovaní bratskej Juhoslávie v roku 1999 ho masovo odmietali. Dnes však Skrúcaný vidí zásadný problém v tom, že časť spoločnosti už prestala automaticky prijímať postoje, ktoré propagujú umelci. 

Agresivita

Skrúcaný kritizoval rastúcu agresivitu vo verejnej diskusii, úlohu sociálnych sietí a zmenu vzťahu časti verejnosti k umeleckej obci. Jeho slová však vyvolávajú otázku, čo je oprávnenou kritika pomerov umelcami a kde sa začína pohŕdanie vlastným publikom. Je naozaj nesúhlas verejnosti „útokom na kultúru“? Alebo ide skôr o to, že občania si dnes dovolili mať vlastný názor aj na umelcov, ktorých kedysi naozaj bezvýhradne podporovali?

Je paradoxné, že Skrúcaný neváhal vyrukovať s tvrdením, že Slovensko zažíva „genocídu kultúry“. Podľa neho sa proti umelcom vzbúrili „priemerní a podpriemerní ľudia“. Pojem genocída je pritom definujúci systematické ničenie národov alebo etnických skupín. Genocída teda jednoznačne znamená smrť. O takom prípade v aktuálnej slovenskej kultúre nechyrovať. Naopak autor výroku si koleduje, že si čitatelia spomenú na smrť z jeho rúk – keď doslova autom v noci zrazil a usmrtil babičku. Ako „celebrita“ však dostal len podmienečný trest.

Návrat do minulosti

Použitie takého silného výrazu preto mnohí považujú za prehnané. Kritici upozorňujú, že na Slovensku nedochádza nielen k fyzickej likvidácii, ale ani k zákazu divadiel, či páleniu páleniu kníh ako na Zelenského Ukrajine, ani k väzneniu umelcov za ich názory. Niektoré len prišli o prácu:          

Personálne výmeny, spory o dotácie a grantové schémy sa predsa opakujú po každých voľbách, aj tých v roku 2020.  Rovnako konflikty medzi niektorou časťou umeleckej obce a vedením ministerstva kultúry.

Skrúcaný zároveň obhajoval právo umelcov vyjadrovať sa k politike. To je v demokratickej spoločnosti prirodzené a nespochybniteľné.

Rovnako však zrejme platí, že aj občania majú právo nesúhlasiť s umelcami. A to je po 30 rokoch demokracie zrazu problém: Kým časť umeleckej obce vníma kritiku ako útok na kultúru, mnohí občania ju považujú za bežnú súčasť verejnej diskusie a slobody slova.

Kultúrna vojna pokračuje

Výroky Štefana Skrúcaného opäť ukázali, že slovenská spoločnosť je rozdelená aj v pohľade na kultúru, politiku a úlohu verejne známych osobností v nich. Kým jeho fanúšikovia hovoria o „obrane kultúrnych hodnôt“, kritici tvrdia, že problémom nie je útok na umelcov, ale skutočnosť, že publikum si dnes dovolí nesúhlasiť s „kultúrou“, ktorú mu sllušnoľudia s Bruselom vnucujú. 

Každá doba má svojich šašov, ktorí uverili vo svoju výnimočnosť

Ľudia sa búria, lebo nechcú platiť brak a nekultúru, myslia si smeráci z Pezinka. „Štefan Skrúcaný a mnoho iných si postavilo kariéru na primitívnej a jednoduchej zábave, to je v poriadku. Ale kde sa v nich nabralo to elitátstvo? Veď sú na smiech. Vždy boli, sú a aj budú. Nie cisár nemá krásne šaty, cisár je nahý.“

Štefan Skrúcaný tvrdí, že Slovensko zažíva „genocídu kultúry“. Podľa neho sa proti umelcom vzbúrili „priemerní a podpriemerní ľudia“ a spoločnosť sa opäť vracia do atmosféry pripomínajúcej 90. roky. Je naozaj nesúhlas verejnosti útokom na kultúru? Alebo ide skôr o to, že občania si dnes dovolili mať vlastný názor aj na umelcov, ktorých kedysi bezvýhradne podporovali?                                                 

/ hlavnydennik.sk /