Farizejstvo Západu: Majú V. Putin a T. Carlson právo na slobodu prejavu?

Putin: Cudzie nechceme, ale svoje (ruské) si nedáme…

Sloboda tlače a novinárov je na “slobodnom” Západe posvätný totem. Nie je však pre všetkých, čo sa čoraz viac ukazuje. Ide o typický samoznak liberálneho progresivizmu s jeho dvojitým metrom. Odpoveď na otázku z titulku článku je: Zdá sa, že nie.

Aspoň podľa euroatlantickej tlače. Slobodu prejavu dokonca upreli aj Tuckerovi Carlsonovi, z ktorého urobil korporátny mainstream, strčený po krk v zadku globalistickej propagandy, jedným šmahom „Trumpovho novinára“. Naša difamačná pečiatka na čelo, a si jasný…

Paradoxne anglosaský „slobodný“ svet použil na cielenú diskreditáciu novinára starú boľševickú manipulačnú metódu: Ak nevieme spochybniť fakty, spochybníme autora. A úplne geniálne skôr ako dôjde k slobode prejavu. K tomu ešte progresívne korenie Saula Alinského a jeho metódy „Name&Shame“ – čiže „označ a zhaň“… jeho/ich obraz, meno, povesť… čiže zdiskredituj bez diskusie.

Kde sa zrazu podela „hodnota“ slobody médií a novinára, toľko omieľaná?

Strojené zdesenie z interview T.Carlsona s V.Putinom prišlo dokonca vopred ešte pred jeho zverejnením a poznaním samotného obsahu, otázok a výrokov, takže to môžeme hodnotiť ako mediálnu spravodajskú hru, či rovno antipropagandu.

Najhoršie na tom je, že to schytal ani nie tak Putin ako práve najpopulárnejší novinár T.Carlson.

Niektoré hejty voči nemu boli doslova likvidačné. A nielen profesijne, ale aj… Veď posúďte, čo navrhol neokonzervatívec Bill Kristol, ktorý žiadal, aby úrady najsledovanejšieho novinára na sociálnych sieťach „vyhnali z americkej pôdy“, čiže pripravili o občianstvo a dokonca ho nevpustili do jeho vlasti!

Tu treba pripomenúť, že Bill Kristol je synom Irvinga Kristola, amerického ľavicového novinára, ktorého považujú za „kmotra neokonzervativizmu“ v USA, čiže sekty liberálov, ktorí veria, že silu možno v medzinárodných vzťahoch použiť ako „nástroj dobra“ na šírenie (len americkej) demokracie, čo v preklade znamená na udržiavanie mocenskej nadvlády a hegemónie Spojených štátov.

A v mene tejto atlantickej hegemónie, čiže unipolárneho sveta, v ktorom diktuje svetový poriadok a pravidlá Washington či skôr Pentagon a jastrabi vojensko-priemyselného komplexu sú schopní mediálne, a zdá sa, že aj administratívnymi krokmi spoločensky popraviť novinára, ktorý si len robí svoju prácu a odmietol poslušne plávať v hlavnom mainstreame s jeho jednostrannou antiruskou konfrontáciou.

Napriek všetkému, rozhovor už počas prvých 23 hodín videlo 150 miliónov divákov len na sociálnej sieti X. Aktuálne sa čísla presiahli 180 miliónov.

Okolnosti okolo tohto vitálneho dvojhodinového interview pôsobia ako lakmusový papierik, ktorý pomerne presne určuje mieru skutočnej slobody a postoja kolektívneho Západu k iným názorom a vôli národov ísť vlastnou cestou vývoja.

Zo samotného rozhovoru je zrejmé, čoho sa najviac anglosaský mainstream obával. Putin jednoznačne odkázal Američanom všeobecné slovanské krédo života Cudzie nechceme, ale svoje (pozn. v tomto prípade ruské) si nedáme… Putin predostrel, že si želá s Američanmi žiť v mieri, ale problémom pre globálnu bezpečnosť nie sú len vojnoví štváči v Bielom dome a v Kongrese, ale samotný mocenský systém Spojených štátov, čiže Deep state, ktorý určuje noty pre výkonných politikov.

Interview s jeho dôsledkami tak strhlo masku západnej „slobody, keďže neokonzervatívci spolu s ideologickými progresivistami si nielen kvôli americkým voľbám a betónovaniu pozície jediného svetového mocenského hegemóna (USA) nemôžu dovoliť šíriť v americkej spoločnosti iný, než režimový názor na dianie vo svete.

Opäť musíme konštatovať kryštalizáciu donedávna ešte neskutočnej predstavy, že západná a liberálna, čiže euroatlantická spoločnosť, sa stáva čoraz viac odkláňa od deklarovanej slobody a nakláňa sa na šikmú plochu konfrontačného neototalitného systému, ktorý nepripúšťa ani len poznávanie postoja iných, nieto iné názory. Moja generácia desaťročie v dospelosti niečo podobné zažila a neželá si to zopakovať ani v ružovom, čiže progresivistickom, vydaní.

Rafael Rafaj/skspravy.sk