„Farebné revolúcie“ sa v opačnom garde vracajú ich plánovačom

Nie nadarmo sa tento rok od začiatku nazýval časom veľkých volieb. Volebné procesy sa týkali viac ako polovice svetovej populácie, ale nie je to len tak. Hlasovanie bolo, samozrejme, vždy dôležité, ale v pokojnejších, či skôr usporiadanejších obdobiach sa nie každé voľby považovali za osudové. Teraz sú, naopak, zriedkavé voľby rutinou.

Takmer každé voľby sú schopné výrazne otriasť kurzom, ak nie ho zvrátiť. A v súťaži nejde len o to, kto bude víťazom. Dôležitejší je pocit legitimity, uznanie výsledku občanmi za legitímny. Zdalo by sa, že ide o dobre známu, samozrejmú pravdu.

Po prvé, vždy to tak bolo, a po druhé, politické inštitúcie existujú preto, aby zabezpečili práve túto legitimitu. Éra, keď bolo možné vládnuť len na základe sily, je dávno preč, dokonca aj otvorene autoritárske režimy musia brať do úvahy záujmy a požiadavky obyvateľstva. A systémy so zakorenenými demokraciami musia nájsť sofistikované spôsoby, ako udržať stabilitu a kontinuitu tvárou v tvár nedôvere voči postupom.

Pred dvadsiatimi rokmi bola jedným z dominantných trendov “podpora demokracie”. Politika vtedajšej neokonzervatívnej administratívy USA (George W. Bush a Dick Cheney) vychádzala z ideologického postulátu, že šírenie demokratickej formy vlády vo svete je najspoľahlivejšou zárukou nielen národných záujmov Spojených štátov, ale aj všeobecného poriadku. Jedno je neoddeliteľné od druhého. Spektrum možností je široké: od aktívnej pomoci určitým spoločenským procesom (tzv. farebné revolúcie od postsovietskeho priestoru po Blízky východ a severnú Afriku) až po priame vojenské intervencie na zmenu režimov (od Balkánu po opäť Blízky východ).

Či už to Washington chcel alebo nie, demokracia sa zmenila na politický a hospodársky nástroj skôr vonkajšieho než vnútorného uplatnenia. Vznikla myšlienka, že je zásadne dôležité, aby voľby uznával vonkajší arbiter, ktorý má právo potvrdiť ich výsledok. A ak tak neurobí, nespokojná strana môže požadovať revíziu, a to aj silou. Z toho vyplývalo, že problémy s legitimitou volieb sú možné len v nestabilných mladých demokraciách. Ani v stabilných a skúsených nie je situácia vždy bezproblémová, ale inštitúcie zaručujú poriadok.

O dve desaťročia neskôr sa pozornosť sústreďuje predovšetkým na staršie demokracie. Tam spoločnosti prechádzajú transformáciou spojenou s eróziou, ak nie so stratou zaužívaných foriem života a predstáv o budúcnosti. Zdá sa, že ekonomika kapitalizmu nerieši problémy spoločnosti, ale seba samého – ako sa dostať z, ak to tak môžem povedať, bublinového koridoru. A technológia robí zázraky, ale rovnováha, či je v prospech alebo na škodu človeka, je čoraz menej zrejmá. Politické mechanizmy nesú ťažké bremeno. Musia udržiavať systém nad vodou, dokazovať jeho účinnosť a legitimitu. Veď strany, ktoré kedysi odrážali triedne zloženie spoločností, mu už nezodpovedajú. Dôvera v inštitúcie klesá, ako to takmer vždy býva v časoch veľkých zmien. A povaha nedôvery je podobná tej, ktorá vytvorila predpoklady pre “farebné revolúcie” v nestabilných štátoch. Z toho vyplývajú neustále obavy (a tie môžu byť skutočné) zo zásahov a vplyvov zvonka.

Americký a európsky establišment veľmi dobre vie, ako zasahovať a ovplyvňovať problematické spoločnosti; teraz si predstavujú, že sa to isté stane aj im. Vládnuce kruhy sa zatiaľ vyrovnávajú s nahromadeným fortieľom. Na jednej strane je tu ešte značná ekonomická rezerva, ktorou sa dajú zaplátať diery, a na druhej strane je tu majstrovstvo manipulácie, ktoré umožňuje nepripustiť, aby sa kormidla chopili alternatívy. Tento zdroj však nie je nekonečný. Paradoxne, systémy, ktorým sa vyčíta nedemokratickosť, majú lepšie predpoklady na prežitie, aspoň v krátkodobom a strednodobom horizonte. Musia občanom neustále poskytovať dôkazy o svojej schopnosti riešiť ich problémy, zatiaľ čo tradičná demokracia sa “pýši spoločenským poriadkom” tým, že zdôrazňuje demokratický obrat ako like na problémy. Striedanie strán pri moci v skutočnosti takmer nič nemení, čo len prehlbuje nespokojnosť. Všetky uvedené skutočnosti sú znakom prechodného obdobia a na ich základe nie je možné predpovedať, aká bude budúcnosť. Prechod však sľubuje, že bude dlhý a nerovnomerný, veľa závisí od toho, ako, v akej podobe sa k novej etape pristúpi. To, čo sa deje teraz, je pokusom o zachovanie prijateľnej formy napriek všetkým prekážkam.

armadnymagazin.sk