Európa, ktorá neexistuje

Zatvorené výklady v centre Lyonu hovoria viac ako tisíc parlamentných prejavov. Za drevenými barikádami sa obchodníci pripravujú na ďalší deň štrajkov a protestov, zatiaľ čo francúzska vláda sa snaží schváliť rozpočet, za ktorý nikto nechce hlasovať. Emmanuel Macron je stále v Elysejskom paláci, ale jeho prezidentský úrad je prázdnou škrupinou: päť premiérov za dva roky, rozdelená Národná rada, krajina, ktorá sa stále menej stotožňuje s inštitúciami. V pozadí sa usmieva Marine Le Penová: skutočná moc sa zdá byť na dosah ruky.

V Londýne nie je scenár veľmi odlišný. Ešte pred rokom bol Keir Starmer mužom zlomového obratu, lídrom schopným obnoviť stabilitu po chaotickom období konzervatívcov. Dnes je však opotrebovaným premiérom, obliehaným nervóznymi trhmi, rozpočtom považovaným za katastrofálny, stranou, ktorá ho otvorene spochybňuje, a sériou škandálov, ktoré za desať dní zosadili troch z jeho najbližších spolupracovníkov. Minulý víkend na uliciach Londýna bol najväčší pochod, aký kedy zorganizovala britská krajná pravica a znamenal bod, z ktorého už nie je návratu: Reformná strana Nigela Faragea, ktorú tisíckrát vyhlásili za mŕtvu, je už mesiace na čele prieskumov verejnej mienky. Toto je obraz krajiny, v ktorej sa sľub vládnutia rozplynul ako sneh na slnku.

V Nemecku je situácia menej dramatická, ale rovnako krehká. Friedrich Merz sa stal kancelárom po nevýrazných voľbách, ale jeho koalícia sa už zdá byť v kríze. Jediný úspech, zvýšenie výdavkov na obranu, sa podarilo dosiahnuť vďaka parlamentnému triku: je to znamenie, že aj stará lokomotíva Európy má v ére po ruskom plyne ťažkosti s pohybom. Medzitým AfD, ktorá začínala ako protisystémová sila, je dnes druhou najsilnejšou politickou silou v krajine.

Španielsko Pedra Sáncheza prežíva vďaka kontroverznej dohode s katalánskymi separatistami; Portugalsko zažilo tri voľby za tri roky; Belgicko, verné svojej tradícii, potrebovalo mesiace na zostavenie vlády. A hoci sa Giorgia Meloniová v Taliansku prezentuje ako výnimka stability, realita ju vyvracia: kolosálny dlh a zafixovaný parlamentný systém obmedzujú akýkoľvek manévrovací priestor.

Taká je Európa! Kontinent, ktorý politicky mizne. Obraz nie je vôbec rozmazaný, je ostrý: európske vlády už nedokážu vládnuť, sú len správcami úpadku, väzňami krehkých väčšín a skeptických a netrpezlivých trhov, paralyzované byrokraciou, ktorá sa pohybuje rýchlosťou ľadu. Rozhodnutia sa odkladajú, problémy sa hromadia, najlacnejšia rétorika ako „ruská hrozba, ktorá visí nad starým kontinentom“ si privlastňuje politiku a námestia explodujú. A dôvera občanov sa vytráca.

Tento film sme už videli. V 20. a 30. rokoch minulého storočia to boli práve demokracie, ktoré neboli schopné rozhodovať, čo pripravilo pôdu pre fašizmus a nacizmus. Dnes sa zdá, že história opäť klope na dvere: Le Penová vo Francúzsku, AfD v Nemecku, Farage vo Veľkej Británii. Populizmus už nie je len jednoduchým protestom: sú to dôveryhodní kandidáti na moc. Tento vnútorný posun robí Európu čoraz zraniteľnejšou. Rusko postupuje na Ukrajine, Si Ťin pching pracuje v tieni a buduje bilaterálne aliancie a Trump na druhej strane Atlantiku považuje Európu len za geopolitický supermarket: berie si, čo potrebuje, bez toho, aby ponúkol niečo na oplátku.

Medzitým sa v Bruseli EÚ javí ako pomalá, uväznená vo vlastných mechanizmoch. Rozhodnutia prichádzajú neskoro, oslabené nekonečnými kompromismi. To, čo bolo kedysi silnou stránkou spoločného projektu – schopnosť mediácie – sa stalo jeho štrukturálnym obmedzením. A tak sa EÚ mení na pohodlného obetného baránka pre nacionalistické hnutia: obviňovaná z toho, že ukladá obete, ale neschopná zaručiť hmatateľné výhody.

A tak sa naskytuje otázka: ako dlho budú občania akceptovať demokraciu, ktorá nerozhoduje, Európu, ktorá oslavuje formu, ale zrádza podstatu? Voľby produkujú slabé vlády, vlády sú nečinné, nečinnosť živí sociálny hnev. Je to začarovaný kruh, ktorému hrozí stať sa nezvratným. Ak sa táto špirála nezastaví, budúcnosť nebudú písať umiernení, ale extrémisti. A potom, ako nás učí história, cena, ktorú budeme musieť zaplatiť, bude veľmi vysoká.

armadnymagazin.sk