Ernst Muldašev sa v hlbinách altajských jaskýň stretol s bezpečnostnou technológiou predpotopnej civilizácie

Celá naša planéta je posiata kilometrami hlbokými tunelmi, dutinami a jaskyňami. Časť z nich sú prírodného pôvodu. Najjednoduchší príklad: tiekla podzemná rieka, ktorá si razila cestu rôznymi vrstvami pôdy. V určitom okamihu vyschla, ale tunelový kanál zostal zachovaný. Ale nie všetky tunely sa dajú takto vysvetliť.

Jedným z vynikajúcich prieskumníkov podzemných chodieb je ruský vedec Dr. Ernst Muldašev. Na svojich výpravách navštevoval ťažko prístupné a pred zrakmi ľudí skryté tunely a jaskyne. Po návrate z ciest vždy rozprával a opisoval v knihách najmenšie podrobnosti o udalostiach, ktoré sa mu a jeho kolegom stali.

Jaskyne a tunely, ktoré Ernst Muldašev navštívil, sa nachádzajú na rôznych miestach planéty, akými sú Tibet, Altaj, Andy, Ural a Kaukaz. Bádateľ si smer svojich výprav nevybral len tak, ale nechal sa inšpirovať miestnymi hľadačmi, kopáčmi a stalkermi. Pre bádateľov paranormálnych a nevysvetliteľných miest, sú atraktívnejšie tie podzemné priestory, ktoré sú umelého pôvodu. Výskumník povedal o podzemných expedíciách nasledovné:

„Existuje vchod do podsvetia. Ten, ktorý je opísaný v mnohých mýtoch najrozmanitejších národov našej planéty. Ak čítate pozorne, vkráda sa myšlienka, že všetky sú prepísané z rovnakého zdroja. Ale tak to predsa nemôže byť. Tieto mýty sú staré tisíce rokov. A vznikli v dobe, keď ľudia podľa oficiálnej vedy ešte nevedeli cestovať medzi kontinentmi. Aspoň nie po mori,“ hovorí Muldašev.

A skutočne, v mýtoch Sumerov, Škandinávcov, Arabov, Číňanov, Afričanov, Európanov, Ázijcov, Austrálčanov – všade v legendách sa vyskytuje podsvetie. Ernst Muldašev si je istý, že skutočne existuje. A jeho tvorcami je nateraz stratená civilizácia Lemúrie. Ich techno-magické schopnosti boli ďaleko pred našimi modernými technológiami.

Na Altaji je niekoľko jaskýň, ktoré sú spojené do jedného hlavného tunela. Každá z nich vyzerá ako obyčajný prírodný útvar. Ale v mieste, kde sa spájajú, majú steny dokonale rovný povrch. Zdá sa, že nejde o priechod, ale o potrubie pozostávajúce z materiálu podobného keramike. Pohybovať sa po nej je dosť ťažké – výška je len jeden a pol metra. Celý čas som sa musel zohýbať. Z tohto dôvodu sa vytvorilo nepohodlie a bolo ťažké zhlboka dýchať – popisuje vo svojich knihách Muldašev.

V určitom okamihu Ernst Muldašev videl, že sa blízko neho a jeho kamarátov objavili malé svetelné gule. Z ničoho nič sa vynorili a boli stále väčšie a väčšie. Spolu s ich vzhľadom sa zvyšoval aj pocit úzkosti. Každou sekundou bol pocit strachu silnejší. Nevoľnosť a závraty sa pridali. Keď došlo k náhlej bolesti v oblasti solárneho plexu, Muldašev a jeho kamaráti sa pokúsili čo najrýchlejšie vybehnúť z tesného priestoru.

Preložil: OZ Biosféra www.biosferaklub.info