Dag Daniš: Paradox roka. Hrozbou pre územie člena NATO sú zrazu Spojené štáty

Zrejme je len otázkou času, kedy Dánsko – člen NATO a EÚ – stratí faktickú kontrolu nad Grónskom. Pre Američanov je strategicky dôležité.

Dnešná éra je intelektuálne prostoduchá a zároveň fascinujúca. Sledujeme paradoxy, ktoré boli donedávna nepredstaviteľné.

Izrael je obviňovaný z genocídnej politiky. Z liberálov vyrástli majstri cenzúry. Tí, ktorí sa hrajú na osvietencov a majstrov kritického myslenia, robia tupú propagandu. A nakoniec čerešnička na torte. Presnejšie, čerešnička v polievke: najväčšou hrozbou pre územnú integritu člena NATO sú dnes Spojené štáty.

Ak by žil George Orwell, musel by zahanbene priznať, že jeho fantázia bola obmedzená.

Američania sa už nijako netaja tým, že si Grónsko jednoducho vezmú. Buď natvrdo, alebo odstavením Dánska, ktoré stratí reálnu kontrolu nad svojím územím. A ponechá si len nominálnu, symbolickú. Možno, možno.

Američania budú neoblomní. Už si vynútili rýchle rokovania s Dánskom, súbežne s tým pripravujú zákon, ktorý by prezidentovi umožnil spustiť proces anexie.

Vraj musia. Je to vec ich národnej bezpečnosti. A nie sú ďaleko od pravdy. Áno, v čase vojny a právnej divočiny je úplná americká kontrola nad Grónskom viac-menej nevyhnutná. Vzťahy s Európou, ktorá dnes aj tak znamená málo, idú bokom.

Grónsko je kľúčové pre budovanie amerického protiraketového štítu. Zároveň by mohlo byť nenahraditeľné pre stupňovanie amerického tlaku na Rusko. Z územia Grónska by bolo na dostrel raketami stredného doletu prakticky celé územie Ruska (zo severu). A naopak. Ak by arktickú oblasť a medzinárodné vody v okolí Grónska ovládla iná veľmoc, Spojené štáty by boli mimoriadne zraniteľné.

Silným motívom je aj snaha Američanov dohnať technologický náskok Ruska a Číny v arktickej oblasti. Pri budovaní nových námorných trás a prístavov, ktoré krátkou cestou prepájajú všetky oceány a kľúčové obchodné centrá, sú Rusko s Čínou ďaleko. A pôjde o veľa. O kontrolu globálneho obchodu.

Ďalším veľkým paradoxom, ktorý sledujeme pri Grónsku, je nechápavý prístup Európy. A aj samotného Dánska. Neprezieravá politika Európy prispela k stavu, kedy sú hrozbou pre suverenitu člena EÚ a NATO samy Spojené štáty.

Stupňovaním proxy vojny Západu proti Rusku sa dali do pohybu faktory, ktoré nakoniec nútia Spojené štáty natvrdo ovládnuť Grónsko. Američanom už nestačí vojenská základňa a Grónsko vnútri NATO. Potrebujú celkom voľnú ruku nad územím, ktoré je životne dôležité pre ich bezpečnosť.

Je to vlastne prosté. V mierových časoch – podopretých bezpečnostnými dohodami s Ruskom a poriadkom – by bol udržateľný aj starý model. S americkou vojenskou základňou v Grónsku, ktoré patrí Dánom. No v čase, keď sú (vraj) širšie dohody neprijateľné a keď poriadok kolabuje, musia vojenské veľmoci pritvrdiť. A vziať si to, čo považujú za nevyhnutné pre ich bezpečnosť.

Potom, čo Západ a NATO narazili na Ukrajine, sa musia Američania viac opevniť. Vysunutou pevnosťou menom Grónsko.

Mimochodom, Trump nezačal pritvrdením hry. Naopak, Trump začal svoju vládu snahou urovnať konflikt Západu s Ruskom.

Skúšal presadiť mierový proces a obnovu základného poriadku. Áno, za cenu neutrálnej Ukrajiny… Také sú pravidlá. Pokus strategicky poraziť Rusko rukami Ukrajiny a posunúť NATO na východ nevyšiel. Potom mal nasledovať plán B: dohody. Dohody o vzájomných bezpečnostných zárukách. A dohody o obchodnej spolupráci Spojených štátov a Ruska (návrh zo samitu na Aljaške).

No ani plán B nevyšiel.

Boli to hlavne Británia, Dánsko a Európa, kto najviac tlačil na ďalšie stupňovanie vojny na Ukrajine. S argumentom, že Rusko treba zlomiť. Nijaké rokovania. Boj. A možno nejaké vynútené prímerie s tým, že podmienky Rusku nadiktujú Ukrajina s Európu.

Postoj Európy – a špeciálne Dánska – celkom ignoroval realitu. Pripomínalo to zúfalý vabank. Čím viac Ukrajina a Európa prehrávali, tým viac zvyšovali stávku.

Dánsko patrí ku krajinám, ktoré vrhli na Ukrajinu najviac zbraní v pomere k národnému HDP. A ktoré najviac odmietali rokovania s Ruskom. Dohody sú neprijateľné, počúvali sme. Buď strategická porážka Ruska, alebo koniec poriadku v Európe.

Keďže Rusko, jadrová veľmoc, svoju porážku nepripustilo a trpezlivo postupuje, nasledovalo to druhé. Koniec starého poriadku v Európe.

No tento starý poriadok neukončujú Rusi. Na to nemajú. Ukončujú ho Američania s rukou na Grónsku. Ak sú dohody nepriechodné, treba tvrdo a rozhodne konať tam, kde je to možné. Na americkom dvore, ktorý donedávna patril Dánom…

Rusko dnes nemá motív ani silu ohrozovať európske územia pod ochranou NATO. Hlavnou hrozbou, ktorá môže prominentného člena NATO obrať o cenné územie, je dnes americká vláda. Núti ju k tomu ochrana Spojených štátov v ére bezpečnostnej krízy.

Ak by to niekto vyslovil pred pár rokmi, zavolali by mu sanitku.

Dnes je to krutá realita. Územie európskeho štátu ohrozuje ochranca Európy.

Keď by za to nejaký osvietenec vinil iba arogantného Trumpa a nazdával by sa, že bez neho by nič podobné nehrozilo, tak nerozumie najzákladnejším bezpečnostným reáliám. A zlomovým udalostiam, ktoré sa dali do pohybu vojnou o Ukrajinu. Teda vojnou o expanziu NATO… Grónsko by časom skončilo v amerických rukách aj s progresívnou vládou Spojených štátov. Len by sa to riešilo potichu a taktne (ako to majú pokrytci radi).

Vojna o Ukrajinu – respektíve neschopnosť predísť jej a následná neschopnosť ukončiť ju dohodami – prináša dvoch unavených víťazov. Rusko a Spojené štáty. A jedného porazeného. Európu. Od východnej Ukrajiny cez EÚ až po západný breh Grónska…

Mimochodom, európski lídri už v roku 2008 tušili, že rozširovanie NATO prinesie Európe vojnové riziká. Na samite aliancie v Bukurešti Nemci a Francúzi (vtedy motor EÚ) zablokovali pozvánku pre Ukrajinu a Gruzínsko. S argumentom, že by to mohlo ohroziť mierový poriadok na kontinente a pochovať EÚ ako mierový projekt.

Lenže to bolo už dávno. V časoch starej školy. Pred generačnou výmenou kádrov z politických za aktivistické. A mierne slabomyseľné.

AUTOR: Dag Daniš

ZDROJ