Chmelár o tom, ako sa opozícii, ktorá preniesla štandardnú parlamentnú prácu na námestia s cieľom vyvolať prevrat, vracia jej vlastné nedodržiavanie demokratických pravidiel

Prestaňte fňukať, prestaňte sa vyhrážať, prestaňte si vymýšľať a preháňať a ak vám nechutí vlastná medicínka, vystúpte z tohto začarovaného kruhu revanšizmu, nezmieriteľnosti, nenávisti a nepriateľstva na život a na smrť, postavte na svoje čelo dôveryhodných lídrov, ktorí nie sú spätí s temnou minulosťou vašich strán a skúste to inak, odporúča slovenskej opozícii vo svojom článku politický analytik, publicista, historik a poradca predsedu vlády SR Eduard Chmelár.

Jedna z vecí, ktoré sa mi páčia na vyspelých západných štátoch, je ich nekompromisné dodržiavanie zákonov. Našincovi, ktorý je naučený obchádzať, čo sa len dá, môže pripadať až komické, s akou vážnosťou a nekompromisnosťou tam pristupujú k dodržiavaniu legislatívy. Je to spôsobené tým, že dlhodobo budovaný systém ich naučil ctiť si pravidlá. Na to tu stále nie sme zvyknutí. U nás sa politici naučili vyhovárať sa, chrániť vlastných ľudí a merať rovnaké situácie odlišnými kritériami.

Michal Šimečka sa síce môže tváriť, že nie je pripútaný k vlastnému kreslu podpredsedu NR SR, no spôsob, akým prehnane prežíval svoje zvolenie i fakt, že sa takmer rozplakal, keď sa dozvedel o svojom odvolávaní, nehovorí v prospech jeho psychickej stability. To, čo urobil premiér, sa niekomu nemusí javiť ako pekné, ale Robert Fico robí politiku efektivisticky, nie esteticky. Už teraz ponížil predsedu Progresívneho Slovenska tak, že je prakticky úplne jedno, či ho napokon odvolajú alebo nie.

Neviem, čo si mám myslieť o opozičnom lídrovi, ktorý frustrovaný z porážky nezablahoželal víťazovi volieb, oznámil, že nebude rešpektovať pravidlo 100 dní pokoja, hecoval ľudí do ulíc, vyhrážal sa, že bude vláde hádzať polená pod nohy, koľko len bude vládať… a odrazu práve on fňuká a prosí, aby vláda rešpektovala výsledky volieb… Ale strany vládnej koalície ich vždy rešpektovali. Naopak, bola to opozícia, ktorá preniesla štandardnú parlamentnú prácu na námestia so zjavným cieľom vyvolať prevrat. A keď teraz jačí, že odvolanie Michala Šimečku z postu podpredsedu NR SR by bolo porušením demokratických pravidiel, čím bolo ich odmietnutie zvoliť za predsedu ľudskoprávneho výboru Ľuboša Blahu? Prosím, len sa nevyhovárajte, že to je inééé, lebo o tom to práve je: dodržiavania demokratických pravidiel sa môžete dovolávať len vtedy, ak ich dodržiavate sami. Keď si myslíte, že máte právo určovať opozícii, koho by si mala vybrať na konkrétne miesto, potom aj súčasná vláda má právo vrátiť vám to a povedať: iste, to miesto vám patrí, ale vyberte si niekoho iného. Ak sami nebudete dodržiavať pravidlá, nemôžete očakávať nič iné ako revanš.

Sem patrí aj vyplakávanie, že im koalícia svojou neúčasťou neumožnila otvoriť mimoriadnu schôdzu. A prečo by to robila? Kedy ste to urobili vo svojej mocenskej arogancii vy? Správali ste sa úplne rovnako, a teraz vyčítate iným, že sa to od vás naučili. Okrem toho Andrej Danko dnes správne pripomenul, že opozícii chýbalo na rokovaní desať poslancov, tak nech si najprv urobia poriadky vo vlastných radoch, a potom poúčajú vládnu koalíciu. Preto takéto správanie vládnej koalície nie je ani „škandalózne“, ani „bezprecedentné“, ako sa dnes zavzdušňovalo Progresívne Slovensko. Je presne také, ako ste ich to naučili vy.

Pristavme sa ešte pri samotnom inštitúte odvolávania členov vlády. Na začiatku deväťdesiatych rokov minulého storočia, keď bola parlamentná kultúra najvyššia, dochádzalo k pokusom o odvolanie ministrov alebo celého kabinetu len vtedy, keď to malo zmysel, keď mala opozícia zabezpečený dostatočný počet hlasov. Na niečom takom sa muselo v zákulisí tvrdo pracovať. Ak ste touto väčšinou nedisponovali, odvolávanie sa považovalo za zbytočné. Dnes sa stal z inštitútu odvolávania čistý politický exhibicionizmus bez konkrétneho výsledku. Opozícia tento nástroj zneužíva na vyvolávanie vášní. Azda by sa malo pouvažovať nad zmenou legislatívy, že predseda NR SR mimoriadnu schôdzu parlamentu o vyslovení nedôvery príslušnému členovi vlády otvorí len vtedy, keď mu opozícia prinesie dostatočný podpis podpisov potrebných na odvolanie ministra.

Na záver sa chcem ešte pristaviť pri dosť nepríjemnej polemike o rodinnom zázemí lídra opozície. Ja som si Milana Šimečku veľmi vážil. Za jeho statočné postoje počas normalizácie a predovšetkým za jeho knihy, eseje a články, ktoré som na rozdiel od mnohých jeho okiadzačov aj všetky prečítal. Je však skôr znevažovaním pamiatky tohto filozofa a disidenta, keď jeho vnuk prirovnáva súčasnú dobu k normalizácii. Ficova vláda totiž nikoho nedala zavrieť, nezakazuje weby, necenzuruje médiá, nevyhadzuje nepríjemných kritikov z práce, nerozháňa opozičné protesty obuškami a vodnými delami – asi ste stratili pamäť, ale toto robila predchádzajúca vláda, pán Šimečka, ktorej ste držali palce a v ktorej ste mali personálne zastúpenie.

Preto je urážlivé prirovnávať správanie súčasnej vlády k tým, ktorí dali uväzniť vášho starého otca. Robert Fico nedal zavrieť Milana Šimečku. Vyčítať mu, že v tom čase, keď bol jeho dedko zavretý, robil Fico „kariéru“ (sic!) „predsedu miestneho Zväzu socialistickej mládeže na gymnáziu“ (nevie to ani len napísať: bola to pravdepodobne funkcia predsedu základnej organizácie Socialistického zväzu mládeže v jeho vlastnej triede na strednej škole), je až do popuku. Skutočnými dedičmi normalizácie sú totiž jeho najbližší spojenci – napríklad šéf Demokratov Jaro Naď, ktorý vyčíta svojim bývalým koaličným partnerom, že občas prihliadali na ústavnosť a nezakázali opozičné médiá úplne, lebo dnes by mohli ešte vládnuť…

Byť nositeľom slávneho mena (ako pripomínal môj nebohý vzácny priateľ profesor Ivan Štúr), nie je zásluha, ale obrovský záväzok. Zodpovednosť za udržiavanie a rozvíjanie jeho odkazu. Vás, pán Šimečka, by nemalo znepokojovať, že vám niekto pripomína prepojenie vašej rodiny na Denník N a Nadáciu Milana Šimečku. Vás by malo znepokojovať to, že sa čoraz viac odkláňate od odkazu svojho starého otca Milana Šimečku a čoraz viac sa ponášate svojimi praktikami na svojho druhého starého otca, ktorým bol stalinistický novinár a politik Eduard Friš, šéfredaktor Pravdy v tom najhoršom období komunistického teroru, dogmatický stúpenec a pravá ruka zločinca Viliama Širokého. Iste, za jeho zločiny vy nemôžete. Ale to, že si dovoľujete obviňovať Roberta Fica, ktorý mal v čase uväznenia vášho starého otca 16 rokov, je nanajvýš trápne.

Opozícii môžem preto odporučiť len jediné: prestaňte fňukať, prestaňte sa vyhrážať, prestaňte si vymýšľať a preháňať a ak vám nechutí vlastná medicínka, vystúpte z tohto začarovaného kruhu revanšizmu, nezmieriteľnosti, nenávisti a nepriateľstva na život a na smrť, postavte na svoje čelo dôveryhodných lídrov, ktorí nie sú spätí s temnou minulosťou vašich strán a skúste to inak. Skúste ľudí presvedčiť, keď tvrdíte, že nám vládnu babráci (lebo veď mnohí si ešte pamätáme na neprekonateľnú intelektuálnu kapacitu Remišovej, Gröhlinga a Matoviča, všakáno), že vy ste lepší. A ak sa vám to nepodarí, porozmýšľajte, prečo sa ešte stále väčšina ľudí bojí viac vášho návratu ako vlády Fica, Kaliňáka a Tarabu.

Zdroj: Facebook Eduard Chmelár / InfoVojna