Česká a slovenská armáda: Dvaja bratia v zbrani, dve cesty modernizácie

Tri desaťročia po rozdelení spoločnej federácie sa česká a slovenská armáda uberajú odlišnými smermi. Zatiaľ čo Praha vsádza na technologickú ambíciu držať krok s veľmocami, Bratislava uprednostňuje pragmatizmus. Obe armády ale spája úsilie stať sa pevnou súčasťou kolektívnej obrany NATO. Ako sa líšia ich modernizačné stratégie a čo to vypovedá o širších bezpečnostných prioritách oboch štátov?

Po rozpade Československa v roku 1993 sa z jednej spoločnej armády – Československej ľudovej armády (ČSLA) – zrodili dve samostatné ozbrojené sily: Armáda Českej republiky a Ozbrojené sily Slovenskej republiky. Vychádzali z rovnakej výzbroje, doktríny, personálnej kultúry i organizačnej štruktúry, a napriek tomu sa počas troch dekád vývoja vydali odlišnými cestami. Dnes, viac ako tridsať rokov po rozdelení federácie, predstavujú tieto armády dva rôzne modely modernizácie, odlišne reagujúce na meniace sa bezpečnostné prostredie Európy.

Spoločné základy (do roku 1993)

Obe dnešné armády, česká i slovenská, sa rodili zo spoločného základu – z Československej ľudovej armády (ČSLA), ktorá bola po desaťročia pilierom vojenskej sily socialistického Československa. ČSLA bola koncipovaná ako súčasť vojenskej mašinérie Varšavskej zmluvy a bola silne orientovaná na sovietsku doktrínu, výzbroj a spôsob velenia. Jej štruktúra bola nastavená na vedenie veľkej konvenčnej vojny proti NATO, a tomu zodpovedala aj početná veľkosť: v čase najväčšej sily mala viac ako 200 000 vojakov v mierovom stave a viac ako milión v prípade mobilizácie. Rozpad federácie v roku 1992 priniesol bezprecedentnú výzvu: rozdeliť nielen krajinu, ale aj jednu spoločnú armádu. K deleniu ČSLA došlo k 1. januáru 1993. Kľúčovým princípom bolo delenie v pomere 2:1, čo odrážalo počet obyvateľov v Českej republike a na Slovensku. V tomto pomere bola rozdeľovaná technika, majetok, infraštruktúra aj kádre. Česká republika získala napr. väčšinu letectva, ťažkej techniky i vojenských škôl, zatiaľ čo Slovensko zdedilo veľkú časť východných skladov munície a niektoré výcvikové priestory.

Napriek tomu, že rozdelenie prebehlo bez konfliktu a relatívne hladko, počiatočné roky boli pre obe armády ťažké. Nedostatok financií, absencia jasnej koncepcie obrany a potreba prispôsobiť armádu novým geopolitickým realitám viedli k obdobiu stagnácie a improvizácie. Staršia sovietska technika bola udržiavaná v chode často len vďaka improvizáciám a kanabalizácii náhradných dielov, zatiaľ čo novo vzniknuté velenie hľadalo smer – medzi tradičným poňatím obrany a novo sa formujúcou víziou začlenenia do euroatlantických štruktúr. Obe armády sa v tejto fáze spoliehali na rovnaký arzenál – tanky T-72, bojové vozidlá pechoty BVP-1 a BVP-2, húfnice DANA, protilietadlové komplety KUB či raketomety Grad. Podobná bola aj štruktúra, personálna kultúra a dôraz na brannú povinnosť. To všetko malo byť v nasledujúcich dekádach radikálne prehodnotené.

Česká republika: Pomalší rozjazd, dôraz na Západ

Česká republika vstúpila do NATO ako jedna z prvých postkomunistických krajín v roku 1999. Tento krok znamenal zásadnú zmenu v bezpečnostnej orientácii a mal hlboký vplyv na strategické plánovanie a modernizáciu armády. Armáda SR sa musela odkloniť od obrannej doktríny Varšavskej zmluvy a začať budovať sily schopné spolupracovať v aliančných štruktúrach. Prvým krokom bola nutná reforma velenia, ktorá okrem iného znamenala opustenie divízneho usporiadania a prechod k brigádnej štruktúre, kompatibilnej s NATO. Napriek zmene strategického rámca, ale tempo modernizácie zostalo dlhú dobu veľmi pomalé. Hlavným dôvodom bola chronická podfinancovanosť armády a politická nejednota ohľadom jej priorít. Prvou väčšou akvizíciou boli v polovici 2000. rokov vozidlá Pandur II, nasledované transportnými lietadlami CASA C-295M, ktoré mali rozšíriť schopnosť armády operovať mimo územia republiky. Obe zákazky však sprevádzali škandály, ktoré na roky negatívne ovplyvnili dôveru verejnosti aj politikov v obranné zákazky.

Skutočný obrat nastal až po roku 2014, keď ruská anexia Krymu a vojna na Donbase vyvolali tlak na posilnenie obranyschopnosti. Česká republika postupne spustila niekoľko zásadných modernizačných projektov. Medzi najvýznamnejšie patria: švédske bojové vozidlá pechoty CV90 a nemecké tanky Leopard 2 pre mechanizovanú brigádu, izraelské protilietadlové systémy SPYDER ako náhrada za zastarané sovietske KUBy, a predovšetkým nákup amerických stíhačiek F-35 Lightning II, ktoré majú nahradiť švédske bojové vozidlá.

Súčasne armáda prešla aj personálnou profesionalizáciou – zrušenie brannej povinnosti v roku 2004 viedlo k vytvoreniu plne profesionálnych síl, čo však zároveň vyvolalo problémy s náborom a stabilizáciou personálu. Napriek pokroku sa česká modernizácia stále stretáva s niekoľkými slabými miestami. Zásadnú úlohu zohráva aj domáci obranný priemysel, ktorého vplyv na politické rozhodovanie je značný. zodpovednosť za svoju obranu aj za kolektívnu bezpečnosť aliancie.

Slovensko: Rýchlejšia obmena, ale nižšie ambície

Slovenská republika vstúpila do NATO v roku 2004, teda o päť rokov neskôr ako Česká republika. zastarané sovietske výzbroje. Namiesto komplexných systémových reforiem, či rozvoja expedičných schopností sa slovenské ozbrojené sily zamerali na pragmatickú náhradu kľúčových zbraní. pragmatickú variantu viacúčelové stíhacie lietadlá F-16, na rozdiel od ČR, ktorá vsadila na F-35, ktorej využitie u tak malého štátu v strednej Európe je prinajmenšom sporné.

Slovenská stratégia je teda vedená skôr nutnosťou rýchlo nahradiť techniku, ktorej životnosť končí, než snahou o hlbšiu transformáciu vojenskej sily. Ale projekty dosahujú konkrétne výsledky v kratšom čase. plánovať niekoľko akvizícií súčasne. Tretím problémom je závislosť na zahraničných partneroch, predovšetkým pokiaľ ide o sofistikovanejšie technológie a výcvik – slovenské ozbrojené sily často nemajú vlastné zázemie ani infraštruktúru pre plnú autonómiu v prevádzke nových systémov. Napriek tomu Slovensko odviedlo v posledných rokoch pozoruhodnú prácu v oblasti obnovy základnej bojovej kapacity. dosiahnuť efektívne posilnenie obranyschopnosti – hoci v obmedzenom rozsahu as inými prioritami ako jej západný sused.

armadnymagazin.sk