Bohyňa Mara nás ochraňuje

Jej runový znak – je našim štátnym znakom.

BOHYŇA MARA ((Marena, Moréna)

Bohyňa Mara je jednou z troch sestier Premúdreho Boha Perúna. Veľmi často ju nazývajú aj Bohyňou Smrti, ktorá končí pozemský život človeka v Javnom Svete. Bohyňa Mara avšak neukončieva ľudský život, ale dáva ľuďom Rasy Večný Život vo Svete Slavi.

Určite každý vie, že jej runový znak je dodnes našim štátnym znakom! Tzn., že je Bohyňou – Ochrankyňou nášho národa.

Je ťažké dopátrať sa, odkiaľ pochádza náš erb. Stretli by sme sa skôr s nejasným predpokladom a nie reálnym podkladom. V podstatnej miere za zachovanie erbu môžeme ďakovať štúrovcom, ale „oficiálne“ vysvetlenia stavajú na neodôvodnenom predpoklade, že ide o „misijný dvojkríž“ katolíckej cirkvi – a, akože ináč – o veľkú zásluhu našich kresťanských svätých patrónov, Cyrila a Metoda – dvoch pologramotných mníchov.

Chrámy s runou Bohyne Morény – teda dvoj ale aj trojramenným krížom, pretože runové znaky sa nadväzujú na hornú základnú líniu ako od nich odvodený a zjednodušený sanskrit – existovali na slovanských územiach dávno pred príchodom agresívneho kresťanstva a nemali s ním vôbec nič spoločné.

Pokračuj v čítaní ďalej:

Raz jeden človek stretol Maru a opýtal sa jej:

– Prečo robíš ľuďom zlo?

– Naozaj? – udivila sa. Čo ja podľa tvojho názoru robím zlého?

-Ty pretrhávaš ľudské životy, – odpovedal jej človek, prestav si, ako by bolo dobre bez teba.

– Dobre poď. Ja ti niečo ukážem, povedala Mara a chytila človeka za ruku. Hlavu človeka obsiahla hmla a on ako-keby sa prepadol do hlbokého spánku. Keď otvoril oči uvidel, že sa nachádza v nejakej izbe, plnej stonajúcich a kričiacich ľudí.

– Kde to sme? Čo sú to za ľudia? – opýtal sa človek.

Toto sú ľudia trpiaci najstrašnejšími chorobami, ktoré kde kedy existovali. Každý deň im život prináša haldu utrpenia a oni ma netrpezlivo čakajú … Ale ich čas ešte neprišiel, aj keď je blízko …

Čo ty myslíš?: Zlo ja urobím pre nich, keď pretrhnem ich mučenie?

Človek neodpovedal.

– Ideme ďalej – povedala Mara.

V ďalšej izbe boli veľmi starí starčekovia, ktorí si už nepamätali ani na svoje meno, nemohli samostatne vstať z postele na toaletu a často močili pod seba.

Znovu sa Mara opýtala: No čo si myslíš?: zle ja urobím, trhajúc svojím kosákom niť ich životov?

A znovu nemal človek čo odpovedať Veľkej Bohyni.

V nasledujúcej izbe ležal niekto celý v sadre a s transfúziou.

– Čo je s ním? – opýtal sa človek.

To je trpiaci samovrah, spokojne odpovedala Mara. Chcel ma oklamať a dostať sa rýchlejšie v NAV … Hlupák … Nikto ma neoklame … Nikto nezomrie skôr než príde jeho čas, tak ako neprežije ani jednu sekundu navyše.

No a v poslednej izbe boli znovu narodené deti.

A tu človek porozumel, že smrť neexistuje.

Slovienka