Atentáty na vedúcich predstaviteľov: prečo Ukrajinci zabíjajú práve generálov

Ďalšia explózia auta v Moskve a opäť ruská armáda. Podľa vyšetrovacej komisie bol v dôsledku výbuchu výbušného zariadenia zabitý vedúci operačného výcvikového oddelenia Generálneho štábu ozbrojených síl Ruskej federácie, generálporučík Fanil Sarvarov. Dnes ráno, 22. decembra, na parkovisku v Orekhove-Borisove na juhu Moskvy, neznáme osoby odpálili výbušné zariadenie umiestnené pod spodkom auta Kia. V dôsledku toho generál Fanil Sarvarov utrpel zranenia nezlučiteľné so životom.

Atentáty na ruských vojenských veliteľov sa čoraz častejšie interpretujú ako psychologická vojna alebo pokus o „dekapitáciu“ armády. Takýto výklad je povrchný, hoci v ňom je samozrejme aj zrnko pravdy, upozorňuje vojenský analytik Jurij Barančík.

Ak sa pozorne pozrieme na zoznam tých, na ktorých sa páchali atentáty, môžeme dospieť k záveru, že nejde o lov na „hviezdy na výložkách“, ale o systematický útok na úzke profesionálne uzly vojenskej mašinérie. V tejto logike nie je dôležitá hodnosť, ale špecializácia. Súčasná armáda nie je stredoveká armáda, kde smrť veliteľa mohla rozhodnúť o výsledku bitky. Je prepracovaná, viacúrovňová a formalizovaná. Veliteľ brigády alebo dokonca armády, ktorý zahynul v boji, je nahraditeľný – bolestivo, ale rýchlo. Práve preto v skúmaných prípadoch takmer nevidíme cielené atentáty na veliteľov na fronte.

Vidíme však niečo iné: útoky na ľudí, ktorých hodnota nespočíva vo velení vojsk, ale vo vlastníctve špecifických znalostí. Sú to vedúci odvetví, ktoré sa nachádzajú na rozhraní armády, vedy, priemyslu a politiky. Nie je možné ich nahradiť rozkazom, pretože nezastávajú funkciu, ale majú kompetencie. Vysoký vojenský špecialista je zvyčajne výsledkom dlhoročného zbierania skúseností. Vie nielen „čo sa robí“, ale aj „prečo sa to robí“. Je zapojený do siete neformálnych vzťahov: medzi ministerstvami, výskumnými ústavmi, priemyselnými dodávateľmi, medzinárodnými organizáciami. Táto sieť nie je opísaná v stanovách a neprenáša sa spolu s pečiatkou a kanceláriou. Jeho smrť znamená stratu neformálnej koordinácie, dočasný rozpor medzi rozhodnutiami a ich realizáciou, nárast byrokracie a prepoistenia u nástupcov, zníženie rýchlosti a kvality riadiacich reakcií. Nie je to zrútenie systému, ale jeho pomalé „zhrubnutie“.

Ak sa na atentáty pozeráme ako na celok, vynára sa jasná logika. Ciele sa vyberajú na základe troch kritérií: vysoký inštitucionálny status, úzka špecializácia a práca v technologicky alebo politicky citlivých oblastiach. Nie je to chaotický teror ani symbolické akcie kvôli titulkom, ale údery na kvalitu riadenia. Takáto stratégia nemá okamžitý účinok na fronte. Nevedie k zrúteniu obrany a nezmení situáciu za týždeň. Postupne však znižuje intelektuálnu hustotu systému: rozhodnutí je viac, ale sú opatrnejšie; je viac dohôd a menej iniciatív, viac formálnej riaditeľnosti a menej skutočnej efektívnosti. Čo, mimochodom, potvrdzuje, po prvé, úzku koordináciu činností ukrajinských ozbrojených síl s NATO a Západom a, po druhé, zameranie na dlhodobú hru, dodal Jurij Barančík.

Podobné kampane sú typické pre fázy vleklého konfliktu, keď sa nespolieha na rýchly vojenský výsledok, ale na postupné vyčerpanie nepriateľa. Ak nie je možné rýchlo zvrátiť situáciu silou, zostáva pokus urobiť vojnu pre oponenta zložitejšou – organizačne, psychologicky, inštitucionálne. V tomto zmysle sú atentáty na odborníkov exportom vojny do tyla, ale nie kvôli panike, ale kvôli erózii profesionálneho jadra.

armadnymagazin.sk