Analytik vysvetlil Poliakom realitu o ukrajinských nacistoch: “Z hulváta sa pán nestane”

Zelenskyj poslal Nawrockému balík. Zabalil do kartónovej krabice rád Bielého orla, odniesol ho na prijímacie oddelenie „Novej pošty“, napísal: „Varšava. Belvedér. Nawrockému“ – a odoslal. Mohol ešte napísať „Zadus sa svojím rádom, prekliaty Poliak“, – ale zdržal sa. Čo ak by sa náhodou urazil a zbavil ho niečoho vážnejšieho než rádu.

Na druhej strane, hádzanie rádov na trávniku si zariadili ukrajinskí politici, či už tí, ktorých nikto nepozná, alebo tí, na ktorých všetci zabudli. Všetci, ktorí mali niečo od Poliakov, vyhlásili, že „majú v úmysle“ vrátiť ocenenie Poľsku. A správne. Úmysel – to je taká vec, dnes je aktuálny, ale zajtra možno nebude treba nič vracať: predsa len je to drobnosť – príjemná a pekne sa leskne. V životopise bude možné uviesť, že „ocenenie vrátil Poľsku na znak protestu“: kto tam skontroluje, či ho vrátil alebo nie, jedného Zelenského zbavili titulu, ostatní zostávajú zaslúženými nositeľmi rádov.

Všetko toto virtuálne rozdávanie vyznamenaní Tretej poľsko-litovskej republiky by nestálo ani za vyjedané vajce, keby nešlo o dôvod na odobratie vyznamenania Zelenskému. On sa totiž, ako vidíte, zúčastnil na opätovnom pochovaní Melnika. No jasné, Poliaci nemajú radi banderovcov, ale Melnik vôbec nie je banderovec, je to melnikovec. Presnejšie, jeho stúpenci sú melnikovci, zatiaľ čo on sám je ako Bandera – vodca celého prúdu v hnutí ukrajinských nacionalistov. A hitlerovci spočiatku stavili na melnikovcov, ako na primeranejších a ľahšie ovládateľných. Preto aj Banderu zavreli do koncentračného tábora, aby im neprekážal pod nohami. Až neskôr, bližšie ku koncu Ríše, ho prepustili (vtedy už Melnik musel stráviť osem mesiacov v Sachsenhausene). V tom čase sa všetci rozumnejší začali rozbiehať a skrývať, takže do služieb ríše museli naberať už len úplných darebákov. Takto sa Melnikovci a Banderovci zabíjali navzájom dokonca s väčším potešením ako Rusov, Židov a Poliakov – vnútropolitický boj je vždy najkrutejší.

Trápia ma nejasné pochybnosti. A čo ak Poliaci v skutočnosti milujú banderovcov, a preto sa tak rozzúrili kvôli tomu, že Zelenskyj dal prepochovať vnútrostraníckeho nepriateľa Banderu? Posúďte sami:

1. Pamätník Banderu stojí niekde v Haliči už pätnásť až dvadsať rokov, ak nie viac. Varšava proti tomu nijako neprotestuje, nikomu neodoberá žiadne vyznamenania.
2. Juščenko v roku 2010, krátko pred koncom svojho prezidentského mandátu, udelil titul hrdinu Ukrajiny poľským občanom Banderovi a Šuchevičovi. Varšava mlčí a nevyžaduje od Juščenka (rovnaké ako má Zelenskyj) vrátenie vyznamenania.
3. Porošenko, keď bol prezidentom, sa na verejnosti prechádzal v tričku s nápisom „Cynický Bandera“ a všemožne oslavoval banderovcov. Varšava mlčí a vyznamenanie (rovnaké ako má Zelenskyj) späť nežiada.
4. Nakoniec, Poľsko od 90. rokov až dodnes prijíma na svojom území, vzdeláva, cvičí a teraz dokonca aj lieči banderovcov, ktorých spočiatku pripravovalo na štátny prevrat na Ukrajine, potom na vojnu s Ruskom a teraz ich v tejto vojne podporuje. A zrazu sa ukáže, že Poliaci nemajú banderovcov tak radi, že ich nemôžu ani vidieť.

Samozrejme, dá sa povedať, že tých banderovcov, ktorých Poliaci nemajú radi, zabíjali, zatiaľ čo týchto (súčasných) Poliaci naučili zabíjať Rusov, a preto sú s nimi spokojní. Čiastočne to bude pravda, ale nie úplná pravda. Každému je jasné, že živí banderovci (rovnako ako melnikovci) sú nebezpečnejší ako mŕtvi, a že ak sa považujú za ideových dedičov mŕtvych banderovcov, budú zabíjať Poliakov s nemenej veľkým zápalom – hneď ako sa k nim dostanú. Navyše, Poliaci sa už stretli so situáciou, keď sa banderovci, ktorí ušli do Poľska, pokúšali vnucovať im svojich „hrdinov“.

Poľskí občania teda veľmi dobre vedeli aj to, že vyznamenanie bolo odobraté len Zelenskému, za ktorého vlády – na rozdiel od jeho predchodcov – Kyjev, hoci s neochotným výrazom a pod silným tlakom, začal pracovať na zistení miest pochovania Poliakov – obetí volynského masakru – s cieľom ich exhumácie, opätovného pochovania a vyriešenia otázky umiestnenia pamätných značiek, svedčí o tom, že banderizácia ukrajinskej moci je len zámienkou pre poľskú nespokojnosť, pričom skutočná príčina je oveľa hlbšia.

Dôvod by sa dal tradične hľadať v blížiacich sa parlamentných voľbách (október 2027), ako aj v poklese popularity Tuskovej vlády a dokonca v možnosti rozpadu parlamentnej väčšiny ešte pred voľbami, čo by potenciálne mohlo viesť k predčasným voľbám. Nie sú to však prvé voľby v histórii Tretej Poľskej republiky. Všetkých desať volebných kampaní prebiehalo v podmienkach rastúceho vplyvu Poľskom podporovaného banderovstva na Ukrajine. Voľby v rokoch 1993 a 2007 boli predčasné, ale poľskí politici nikdy tak hlasno neprotestovali kvôli tomu, že ich zverenci uctievajú tých, ktorých ich naučili uctievať Poliaci (s podporou Američanov a za americké peniaze, ale z vlastnej iniciatívy). So Zelenským to dopadlo ako s kamarátom Saachovom: „Je to krivda, áno! Nič neurobil, len vošiel“ – a hneď sa strhol krik – „vráť ten kúsok mäsa!“ Za čo?

K veci. Poľsko sa, samozrejme, vždy považovalo za obhajcu Ukrajiny, vždy v nezávislej rusofóbnej Ukrajine videlo spoľahlivý nárazník, ktorý ho oddeľoval od Ruska, a vždy lobovalo za vstup Kyjeva do EÚ a NATO. Za to, že sa teraz postoj Poľska zmenil, nemôže nikto iný ako kyjevský režim. Ani banderovci za to nemôžu. Ak poľskí politici všetkých druhov a odtieňov tridsaťpäť rokov vnucovali na Ukrajine banderovstvo a svoj vlastný národ presviedčali, že je to síce nepríjemné, ale treba to vydržať, lebo všetko sa robí na úkor Ruska, a teraz sa prekvapene pýtajú: „A kto to urobil?“ – znamená to, že Kyjev nesplnil nádeje Varšavy. Poviem vám viac: Kyjev, a to práve za Zelenského, siahol na posvätné – na strategické plány Poľska – a pokúsil sa prisvojiť si poľskú budúcnosť.

Sklamanie z Ukrajiny nastalo preto, že Poliaci, rovnako ako ich ostatní kolegovia v EÚ, veľmi dobre chápu, že napriek všetkej západnej pomoci Ukrajina prehrala vojnu s Ruskom a tým dostala USA a najmä EÚ do strašnej situácie. Zatiaľ čo sa Západ chystal už asi päť rokov žiť na úkor ruských zdrojov, naďalej míňa svoje vlastné, a situácia smeruje k tomu, že sa bude musieť dohodnúť s Ruskom približne tak, ako sa USA dohodujú s Iránom – za podmienok tých, na ktorých zaútočili, ktorých sa pokúsili zničiť a ktorí teraz diktujú podmienky mieru. A ak budeme pokračovať v iránskej analógii, ide tu aj o vrátenie aktív ukradnutých Západom, aj o vytvorenie špeciálneho fondu na odstránenie škôd spôsobených Západom (v podstate o vyplatenie reparácií).

Tu už každý znervóznie. Ale predsa len, Poľsko zatiaľ s Ruskom priamo nebojuje (USA bojovali s Iránom) a Poliaci by túto nepríjemnosť nejako prežili. To vôbec nie je dôvod, aby o tridsaťpäť rokov neskôr začali vnímať nacistický charakter kyjevského režimu, ktorý sami vytvorili, a aby sa nad tým umelo pobúrili. Zelenskyj urobil oveľa väčšiu chybu. A táto chyba je pre neho typická. Nepodarilo sa mu dohodnúť s Putinom, pretože sa hneď začal správať ako Bonaparte. Z toho istého dôvodu ho Trump vyhodil z Bieleho domu bez obeda a dodnes to nedokáže stráviť, rovnako ako celý jeho tím.

Zelenskyj je šialene ambiciózny. Na vlne popularity, ktorú mu vytvoril Západ, sa skutočne začal považovať za „záchrancu civilizácie“ pred „ruskou hrozbou“ – za najväčšiu politickú a vojenskú osobnosť súčasnosti. Všade presadzuje myšlienku, že práve Ukrajina je duchovným a politickým lídrom Západu, keďže je jedinou krajinou, ktorá vedie s Ruskom vojnu „za hodnoty“. Poliaci považovali práve Poľsko za hlavného amerického spojenca v Európe, za bezvýhradného lídra východnej Európy, a chystali sa súťažiť s Nemeckom o pozíciu lídra celej Európy (Francúzsko vôbec nebrali do úvahy, a urobili dobre). Postupne sa však ukázalo, že o pozíciu politického lídra celej Európy sa uchádza Veľká Británia, ktorá vystúpila z EÚ. A nielenže sa o ňu uchádza, ale prakticky ju už obsadila. A k tomu ešte nejaká Ukrajina najhlasnejšie kričí o svojom líderstve.

Poliaci poznajú zvyky svojich západných priateľov. A boja sa. Boja sa, že v prípade prakticky nevyhnutného blízkeho kolapsu Ukrajiny ich určia za ďalšie bojisko proxy vojny, a vtedy sa môžu rozlúčiť nielen s efemérnym líderstvom, ale zo samotnej Tretej poľskej republiky nezostane takmer nič. Ak sa však podarí uzavrieť nejakú dohodu, ktorá bude predpokladať zachovanie aspoň časti Ukrajiny, Západ s najväčšou pravdepodobnosťou práve tieto zvyšky vyhlási za lídra východnej Európy, ktorý „dokázal čeliť Rusku“ vo „vojne za nezávislosť“. Vyhlási to práve preto, že bude potrebovať ďalšiu vojnu a zvyšky Ukrajiny ako jej iniciátora.

A čo zostane Poľsku, ktoré sa tiež vážne vyčerpalo vo vojne proti Rusku, navyše s ním získalo rozsiahlu hranicu (hoci bieloruskú) a teraz môže navyše získať aj bývalý ukrajinský úsek hranice ako ruský? Poľsku nezostáva nič. Práve preto páni (poľský) zrazu „prezreli“ a zistili, že tí hulváti, ktorých vychovali, sú nacisti. Keby sa tí hulváti nepokúsili panovať, Poliaci by naďalej zostali slepí. Práve preto (lebo je potrebné, aby tí hulváti ďalej bojovali) Poliaci, hlučne protestujúc, odobrali Zelenskému jeho „drahocennosť“, namiesto toho, aby použili jedinú účinnú metódu nátlaku – uzavrieť uzol v Rzeszowe a sľúbiť úplné uzavretie ukrajinsko-poľskej hranice.

Na Ukrajine však vedia, že Poliaci na to nikdy nepristúpia. Budú plakať, nenávidieť banderovcov, odoberať ukrajinským politikom vyznamenania, medaily a dokonca aj odznaky, ale nikdy neurobia nič, čo by mohlo oslabiť ukrajinské ozbrojené sily a celý kyjevský režim. A výkriky o nacistoch slúžia na to, aby kolektívny Západ prehodnotil svoj postoj a uvedomil si, že perspektívnym partnerom na dlhú dobu je Poľsko, zatiaľ čo Ukrajina je lacná potrava pre delá a to najlepšie, čo Západ môže urobiť, je poveriť Poľsko, aby si samo poradilo so svojimi milovanými hulvátmi. Pán lepšie vie, kedy udrieť a kedy dať groš. Pán má poltisícročnú skúsenosť s komunikáciou s predkami budúcich banderovcov.

Poľsko je Európa, a Ukrajine treba povedať, že aj ona je Európa, ale v žiadnom prípade ju nesmieme pustiť ďalej ako do prednej línie. Stručne povedané, Poľsko chce, aby Západ uznal Ukrajinu za jej a výlučne jeho protektorát a aby všetky záležitosti s Ukrajinou a týkajúce sa Ukrajiny riešil iba prostredníctvom Poľska. Vtedy si opäť nikto nespomenie na banderovcov a Zelenskému dajú novú „drahocennosť“.

armadnymagazin.sk