Alexander Dugin: Liberálny moment. Od “konca dejín” k Trumpovi

Americký expert Charles Krauthammer napísal vo vydaní prestížnej globalistickej publikácie Foreign Affairs v rokoch 1990/1991 programový článok “Unipolárny moment”, v ktorom ponúkol nasledujúce vysvetlenie konca bipolárneho sveta.

Po rozpade bloku Varšavskej zmluvy a rozpade ZSSR (ktorý v čase uverejnenia článku ešte nenastal) vznikne svetový poriadok, v ktorom jediným pólom zostanú Spojené štáty a krajiny kolektívneho Západu (NATO), ktoré budú vládnuť svetu, stanovovať pravidlá, normy, zákony a zrovnoprávňovať svoje záujmy a hodnoty s univerzálnymi, všeobecnými a všeobecne záväznými. Túto de facto nastolenú svetovú hegemóniu Západu nazval Krauthammer “unipolárnym momentom”.

O niečo neskôr publikoval podobný manifest o “konci dejín” ďalší americký expert Francis Fukuyama. Ale na rozdiel od Fukuyamu, ktorý sa ponáhľal vyhlásiť, že víťazstvo Západu nad zvyškom ľudstva sa už uskutočnilo a že všetky krajiny a národy budú odteraz bezvýhradne akceptovať liberálnu ideológiu a prijímať výlučnú dominanciu USA a Západu, Krauthammer bol zdržanlivejší a opatrnejší a radšej hovoril o “momente”, t. j. o faktickej situácii v medzinárodnej rovnováhe síl, ale neponáhľal sa so závermi o tom, aké trvalé a dlhodobé bude unipolárne usporiadanie sveta.

Všetky znaky unipolarity tu boli: bezvýhradné prijatie kapitalizmu, parlamentnej demokracie, liberálnych hodnôt, ideológie ľudských práv, technokracie, globalizácie a amerického vodcovstva takmer všetkými krajinami. Krauthammer, ktorý tento stav fixoval, však pripúšťal možnosť, že nejde o niečo stabilné, ale len o etapu, určitú fázu, ktorá sa môže zmeniť na dlhodobý model (v takom prípade by mal Fukuyama pravdu), alebo sa dokonca môže skončiť a ustúpiť nejakému inému svetovému poriadku. V rokoch 2002-2003 sa Krauthammer vrátil k svojej téze v ďalšej prestížnej, ale už nie globalistickej, ale realistickej publikácii National Interest v článku s názvom “O unipolárnom momente”, tentoraz tvrdiac, že po desiatich rokoch je unipolarita momentom, nie trvalým svetovým poriadkom, a že čoskoro sa objavia alternatívne modely, ktoré sa prispôsobia rastúcim protizápadným tendenciám vo svete – v islamských krajinách, v Číne, v posilňujúcom sa Rusku so silným prezidentom Putinom pri moci.

Neskoršie udalosti ešte viac posilnili Krauthammerovo presvedčenie, že unipolárny moment sa skončil, USA sa nepodarilo zabezpečiť, aby ich svetové vodcovstvo, ktoré mali v 90. rokoch, bolo trvalé a udržateľné, a moc Západu vstúpila do obdobia úpadku a rozkladu. Západné elity nedokázali využiť šancu na svetovú dominanciu, ktorú mali prakticky v rukách, a teraz je potrebné podieľať sa na budovaní multipolárneho sveta v inom postavení, bez nároku na hegemóniu, aby vôbec nezostali na okraji dejín. Putinov mníchovský prejav v roku 2007, nástup silného vodcu Si Ťin-pchinga k moci v Číne a rýchly rast čínskej ekonomiky, udalosti v Gruzínsku v roku 2008, ukrajinský Majdan a zjednotenie Ruska s Krymom a napokon, začiatok SVO v roku 2022 a veľká vojna na Blízkom východe v roku 2023 v praxi len potvrdili, že opatrný Krauthammer a Samuel Huntington, ktorí predpovedali éru “stretu civilizácií”, boli oveľa bližšie k pravde ako Fukuyama, ktorý bol (pre liberálny Západ) príliš optimistický.

Všetkým rozumným pozorovateľom je teraz zrejmé, že unipolarita bola len “momentom” a že ju nahrádza nová paradigma: multipolarita alebo – opatrnejšie – “multipolárny moment”. Diskusia o tom, či ide o niečo nezvratné, alebo naopak dočasné, prechodné, nestabilné v prípade toho či onoho medzinárodného, politického a ideologického systému, má dlhú históriu. Zástancovia jednej teórie často vehementne trvajú na nezvratnosti spoločenských režimov a transformácií, s ktorými súhlasia, zatiaľ čo ich oponenti alebo jednoducho skeptici a kritickí pozorovatelia predkladajú alternatívnu myšlienku, že ide len o momentálnu záležitosť. To sa dá ľahko vysledovať až k marxizmu. Zatiaľ čo pre liberálnu teóriu sú kapitalizmus a buržoázny systém osudom ľudstva, prichádzajú a nikdy sa neskončia (pretože svet môže byť len liberálno-kapitalistický a postupne sa všetci stanú strednou triedou, t. j. buržoáznymi), marxisti videli samotný kapitalizmus ako historický moment vývoja. Bolo potrebné prekonať predchádzajúci moment (feudálny), ale zasa ho musí prekonať socializmus a komunizmus a moc buržoázie by musela byť nahradená mocou pracujúcich a po zničení kapitalistov a súkromného vlastníctva by v ľudstve zostali len proletári.

Komunizmus tu už pre marxistov nie je momentom, ale v skutočnosti “koncom dejín”. Socialistické revolúcie dvadsiateho storočia – v Rusku, Číne, Vietname, Kórei, na Kube atď. sa stali vážnym dôkazom správnosti marxizmu. Svetová revolúcia sa však nekonala a vo svete začali existovať dva ideologické systémy – bol to bipolárny svet, ktorý existoval od roku 1945 (po spoločnom víťazstve komunistov a kapitalistov nad nacistickým Nemeckom) do roku 1991. V ideologickej konfrontácii každý z táborov tvrdil, že opačný tábor nie je osudom, ale len momentom, nie koncom dejín, ale prechodnou dialektickou fázou. Komunisti trvali na tom, že kapitalizmus sa zrúti a všade zavládne socializmus a že samotné komunistické režimy budú “existovať navždy”. Liberálne ideológie im odpovedali: nie, historický moment ste vy, ste len odchýlka od buržoáznej cesty vývoja, nedorozumenie, úchylka a kapitalizmus bude existovať naveky. To je vlastne obsah Fukuyamovej tézy o “konci dejín”.

V roku 1991 sa zdalo, že má pravdu. Socialistický systém sa zrútil a trosky ZSSR a Číny sa vrhli na trh, t. j. prešli na kapitalizmus, čím sa potvrdili predpovede liberálov. Samozrejme, niektorí marxisti číhajú a veria, že ešte nie je večer, kapitalistický systém ešte zlyhá – a potom príde hodina proletárskej revolúcie. Ale to nie je isté. Veď proletárov je na svete čoraz menej a vo všeobecnosti sa ľudstvo uberá úplne iným smerom. Názory liberálov, ktorí po Fukuyamovi stotožnili komunizmus s momentom a hlásali “nekonečný kapitalizmus”, sú oveľa oprávnenejšie. Parametre novej spoločnosti, v ktorej kapitál dosiahne úplnú a skutočnú nadvládu, postmodernisti rozohrávali rôznymi spôsobmi a navrhovali extravagantné metódy boja proti kapitálu zvnútra. Patrili k nim proletárska samovražda, vedomá premena jednotlivca na invalida alebo počítačový vírus, zmena pohlavia a dokonca aj druhová diskriminácia. Toto všetko sa stalo programom liberálnej ľavice v USA a aktívne ho podporuje vládnuca špička demokratickej strany – woke, kultúra zrušenia, ekoobhajoba, transgender, transhumanizmus atď. Stúpenci aj odporcovia víťazného kapitalizmu sa však zhodli na tom, že nejde len o fázu vývoja, ktorú nahradí niečo iné, ale že ide o osudovú a konečnú etapu formovania ľudstva.

Ďalší môže byť už len prechod do posthumánneho stavu – to, čo futurológovia nazývajú “singularita”. Samotná smrteľnosť človeka je tu prekonaná v prospech mechanickej nesmrteľnosti stroja. Inými slovami, vitajte v Matrixe. Samotná možnosť aplikovať pojem “moment” na obdobie “globálneho víťazstva kapitalizmu” však otvára veľmi zvláštnu perspektívu, ešte stále málo premyslenú a rozvinutú, ale čoraz jasnejšiu. Nemali by sme predpokladať, že úprimný a zjavný kolaps západného vodcovstva a neschopnosť Západu byť plnohodnotnou univerzálnou inštanciou legitímnej moci majú ideologický rozmer? Neznamená koniec unipolarity a západnej hegemónie koniec liberalizmu?

Avšak už samotná možnosť uplatniť pojem “moment” na epochu “všeobecného víťazstva kapitalizmu” otvára veľmi zvláštnu perspektívu, zatiaľ ešte málo premyslenú a rozvinutú, ale čoraz zreteľnejšiu. Nemali by sme predpokladať, že kolaps západného vodcovstva a neschopnosť Západu byť plnohodnotnou univerzálnou autoritou, ktorá je dnes otvorená a očividne každému zrejmá?

Túto úvahu potvrdzuje zásadná politická udalosť: prvé a druhé funkčné obdobie Donalda Trumpa ako prezidenta Spojených štátov. Táto voľba americkej spoločnosti za prezidenta politika, ktorý otvorene kritizuje globalizmus a liberalizmuss, je živým vyjadrením skutočnosti, že aj v centre unipolárneho Západu dozrela kritická masa nespokojnosti s hlavným ideologickým a geopolitickým vektorom vlády liberálnych elít. Navyše, Trumpov výber za viceprezidenta USA, J. D. Vancea, explicitne charakterizuje svoj svetonázor ako prívrženca “postliberálnej pravice”. Liberalizmus sa objavoval ako negatívny pojem počas celej Trumpovej volebnej kampane, hoci sa používal na označenie “ľavicového liberalizmu” ako ideológie Demokratickej strany USA. V širších kruhoch “obyčajných trumpovcov” sa však liberalizmus postupne stal nadávkou a začal sa považovať za niečo, čo je neoddeliteľné od degenerácie, rozkladu a zvrátenosti vládnucich elít.

V citadele liberalizmu – Spojených štátoch – už druhýkrát v nedávnej histórii zvíťazil politik, ktorý je voči liberalizmu mimoriadne kritický, a jeho stúpenci sa nehanbia tento ideologický smer priamo démonizovať. Môžeme teda hovoriť o konci “liberálneho momentu”, o tom, že liberalizmus, ktorý sa zdal byť v historickej perspektíve víťazom a raz a navždy porazil ideológiu, sa ukázal byť len jednou z etáp svetových dejín, nie ich koncom. A za liberalizmom – po jeho konci a na druhej strane liberalizmu – sa postupne objaví alternatívna ideológia, iný svetový poriadok, iný hodnotový systém. Ukázalo sa, že liberalizmus nie je osud, nie je to koniec dejín, nie je to niečo nezvratné a univerzálne – ale len epizóda, len historická epocha so začiatkom a koncom, s jasnými geografickými a historickými hranicami. Liberalizmus je zasadený do kontextu západnej moderny. Vyhrával ideologické súboje s inými odrodami tejto modernity (s nacionalizmom a komunizmom), ale nakoniec sa zrútil, skončil. A s ním sa skončil Krauthammerov unipolárny moment a ešte rozsiahlejší cyklus výlučnej koloniálnej nadvlády Západu v planetárnom meradle, ktorý sa začal vekom veľkých geografických objavov.

armadnymagazin.sk