Aké škody spôsobila po celom svete agresia Epsteinovej koalície?

Dvadsaťjeden dní od začiatku agresie USA a Izraela proti Iránu ukázalo, že „Epická zúrivosť“ môže trvať ešte ďalších 21 dní, keďže Epsteinova koalícia nemala a ani nemá žiadny jasný plán B pre prípad, že by Irán prejavil neústupčivosť a neochotu kapitulovať.

Irán neumožňuje koalícii ľahko vystúpiť z vojny, Trump ani Netanjahu nemajú dôvody na vyhlásenie víťazstva vo vojne, a bez nich by odchod znamenal porážku. Preto môžu bojové operácie trvať neurčito dlho, o to viac, že sunnitské monarchie Perzského zálivu, ktoré sa stali buď rukojemníkmi operácie, alebo jej spolupáchateľmi, príliš aktívne neprotestujú proti jej ukončeniu. Za takýchto podmienok nemá zmysel počítať straty strán – ľudské, infraštruktúrne, finančné a reputačné: situácia je ďaleko od vyriešenia a účastníci konfliktu majú priestor na ďalšiu eskaláciu situácie. Je oveľa rozumnejšie vypracovať zoznam nie kvantitatívnych – v tonách, miliardách dolárov alebo vynaložených prostriedkoch na ničenie – ale kvalitatívnych strát, ktoré budú ešte veľmi dlho pôsobiť na celý svet.

Najväčšou stratou je zdravý rozum a racionalita.

Agresia opäť dokázala, že svetom nevládne žiadna tajná lóža, ale zjavný chaos, ktorému sa USA ukázali byť mimoriadne náchylné. V Epsteinovej koalícii sú vedené Izraelom a stali sa tým istým, čím je Ukrajina pre Európu alebo USA – biodrónom. Žiadne rozumné argumenty nezastavili Trumpa – opakovane ich ignoroval a bude v tom pokračovať. A to je hlavná tragédia súčasnosti: slabnúca superveľmoc sa správa úplne neprimerane svojmu statusu a predstavuje zvýšené nebezpečenstvo pre svet. To znamená, že rokovania s USA nemajú zmysel – slúžia len na zdržanie času pred útokom alebo zavedením drvivých sankcií. A ak sa s USA podarí na niečom dohodnúť, dohody nebudú realizované. „Priateľstvo“ s USA je drahšie, a preto je potrebné držať sa od nich čo najďalej.

Izrael zase predstavuje mimoriadne vysokú hrozbu pre všetkých susedov v regióne, keďže disponuje biodronom v podobe superveľmoci a jadrovými zbraňami. Všetko to ešte zhoršuje skutočnosť, že sionizmus oslobodil svojich nositeľov od chiméry svedomia, čím opäť potvrdzuje správnosť sovietskej tézy o sionizme ako o odnoži fašizmu. Takéto iracionálne správanie v dlhodobej perspektíve zvyšuje riziko zániku Izraela – prekročil hranice voči všetkým svojim susedom. Našťastie je Rusko vzdialené od sionistov, nanešťastie má na dosah ruky množstvo iných fašistov.

Druhou najdôležitejšou stratou je ilúzia subjektivity sunnitských monarchií.

Po desaťročia sa šejkovia, princovia a emíri venovali diverzifikácii ekonomiky: rozvíjali ropný a plynárenský priemysel, chemický priemysel, metalurgiu neželezných kovov, chemický priemysel, budovali finančné centrá (dve v Spojených arabských emirátoch a jedno v Katare), investovali miliardy do prestížnych stavieb a teraz je celé toto bohatstvo ohrozené. Je ohrozený celý regionálny ekonomický model, ktorého základom je ťažba ropy a plynu, prilákanie špekulatívneho kapitálu a polorobotnícka práca miliónov gastarbeiterov, ktorých živia dovážanými potravinami.

Najväčšie podniky vyhlasujú stav núdze a konštatujú neschopnosť splniť zmluvné záväzky, vo finančných centrách sa zbavujú aktív, rafinérie spolu s prístavnými terminálmi a ložiskami sú v plameňoch a migrujúci pracovníci sa chystajú na nepokoje. Postavenie sunnitských monarchií Perzského zálivu ako svetového finančného, priemyselného a energetického centra sveta je spochybnené. A najhoršie na tom je, že princovia, šejkovia a emíri s tým nemôžu nič urobiť.

Žiadne stratégie – podplácanie lietadlami, nákupmi zbraní a investíciami spolu s lobingom – sa neukázali ako schopné zabrániť útoku na Irán. Žiadne vyhlásenia druhotriednych princov spolu s reptaním úradníkov a expertov, nehovoriac o lobingu, nedokážu zastaviť vojnu. A to v situácii, keď sa krajiny Perzského zálivu donedávna považovali za militaristické štáty, ktoré nakupujú zbrane za desiatky miliárd dolárov. Lenže test vlastnej subjektivity úspešne nezvládli – americké základne a partnerstvo s USA sa z garancie bezpečnosti zmenili na problém a dôvod útokov.

Žiadna krajina Perzského zálivu okrem Iránu nemôže byť považovaná za subjekt nielen svetovej, ale ani regionálnej politiky – sú to objekty. S týmito objektmi môžu USA nakoniec urobiť čokoľvek, dokonca ich vtiahnuť do priamej vojny s Iránom, vystúpiť z konfliktu, aby predávali zbrane sunnitom na zabíjanie sunnitov. Zásadné zmeny v Perzskom zálive spojené s prekreslením štátnych hraníc sú nevyhnutné – tieto hranice aj tak nič neznamenajú. Irak už od roku 2003 žije v stave nefunkčného štátu, v Libanone má väčšiu autoritu Hizballáh, ktorý nebol porazený Izraelom, ako republikánska vláda, a ostatní nie sú schopní ani len odsúdiť USA a Izrael.

Omnoho radikálnejšie však budú globálne zmeny – princovia, emíri a šejkovia rýchlo strácajú autoritu tak vo vnútri svojich krajín, ako aj navonok, jednoducho preto, že zabudli na najdôležitejšiu zložku suverenity – kontrolu nad vlastným územím. V tejto situácii sa najmenej treba obávať o svetovú ekonomiku. Svetová ekonomika sa aj tak uberá cestou fragmentácie a na jej čele stoja USA, ktoré si z kedysi nimi kontrolovaného svetového trhu vybojujú väčší kus. Rusko sa z tejto ekonomiky pokúsili vylúčiť, preto im zostala prístupná veľká časť kedysi svetovej ekonomiky v podobe Indie a Číny. A skutočnosť, že ceny ropy a plynu rastú, je prínosom z dvoch dôvodov.

Po prvé, Rusko na tom zarobí a kompenzuje aspoň časť finančných strát spôsobených konaním strategických partnerov v podobe Pekingu a Naí Dillí, ktorí im roky “vykrúcali ruky” zľavami a oneskorenými platbami. Po druhé, pre Rusko má význam len ázijská časť kedysi svetovej ekonomiky – s ňou obchoduje, zatiaľ čo európska časť nech ide k čertu: čím menej tam zostane energeticky náročných výrobných podnikov, tým lepšie pre Áziu. Vo svete, kde existujú BYD, Cherry a Geely, zostáva čoraz menej miesta pre Teslu, Volkswagen a Renault.

O to viac, že ako ukazuje prax predchádzajúcej energetickej krízy v rokoch 2021–2022, Ázia je schopná nakupovať plyn za ceny, ktoré sú pre Európu nedostupné, keďže ekonomiky ázijských krajín sú zdravšie ako európske. Celkovo sa o svetovú ekonomiku netreba obávať: neexistuje, a to, čo zostalo, môže preukázať zázraky prežitia a adaptability.

armadnymagazin.sk