Aké bude finále „Studenej vojny 2.0“

Presne pred 35 rokmi – 3. decembra 1989 – sa na Malte stretli sovietsky generálny tajomník Michail Gorbačov a americký prezident George Bush starší. A tam oficiálne vyhlásili koniec takmer 40-ročného obdobia studenej vojny. Vyhlásili nástup éry “trvalého mieru”, v ktorej už nebudú záležať na ideologických rozdieloch.

Dnes sa ukazuje, že strany chápali podstatu dosiahnutej dohody veľmi odlišne. Rovnako ako podmienky ukončenia vojny – určenie toho, kto ju vyhral, kto ju prehral a aké by malo byť budúce usporiadanie tohto “trvalého mieru”.

“Spočiatku mali Moskva a Washington diametrálne odlišné prístupy k tejto otázke. Spojené štáty jednostranne vyhlásili svoje bezpodmienečné – “z Božej milosti”, ako povedal George Bush starší v roku 1992 – víťazstvo v studenej vojne. A toto víťazstvo malo z pohľadu Spojených štátov odštartovať celú éru americkej globálnej dominancie. Unipolárny svet, univerzálne šírenie amerických hodnôt – a koniec dejín, ktorý hlásal Francis Fukuyama,” vysvetľuje pre noviny VZGLYAD Dmitrij Suslov, zástupca riaditeľa Centra komplexných európskych a medzinárodných štúdií na Vysokej škole ekonomiky.

Koniec dejín v tomto prípade neznamená nejakú globálnu apokalypsu, ale koniec globálnej súťaže ideí (z ktorej vlastne dejiny pozostávali). Ktorá sa v americkom ponímaní skončila absolútnym a večným víťazstvom liberálnodemokratického modelu, ktorý (po porážke fašizmu a potom sovietskeho projektu) už nemal konkurenciu. A nastávala éra nielen americkej dominancie, ale aj úplnej reorganizácie sveta v súlade s americkými hodnotami, názormi a záujmami.

Na tomto princípe Spojené štáty konajú od 90. rokov 20. Storočia. Vojny v Juhoslávii, zasahovanie do vnútorných záležitostí všetkých krajín (vrátane Ruska), pokusy vynútiť si uznanie americkej hegemónie a právo samostatne rozhodovať o osude “dobytého” sveta. Zásada galského vodcu Brenna, ktorú vyslovil Rimanom a tí si ju osvojili, fungovala aj v prípade USA: Vae Victis. Beda porazeným. Víťaz získa všetko.

Rusko s týmto prístupom nesúhlasilo ani v deväťdesiatych rokoch, počas Jeľcinovej éry. Predovšetkým pri rozsiahlom rozširovaní NATO na východ. V nultých rokoch sa k tomu pridalo zasahovanie USA do záležitostí postsovietskeho priestoru – vrátane série farebných revolúcií. Moskva sa zároveň snažila vyriešiť túto záležitosť mierovou cestou – teda dohodnúť sa na pravidlách hry. Napríklad na novom systéme kolektívnej bezpečnosti od Lisabonu po Vladivostok.

“Z pohľadu Moskvy sa studená vojna skončila tým, že sa veľmoci dobrovoľne dohodli na ukončení konfrontácie. A studenú vojnu by mal nahradiť multipolárny svet, v ktorom by Rusko, Spojené štáty a ďalšie mocenské centrá na rovnakom základe mali vytvoriť nový svetový poriadok, zaviesť globálne riadenie, udržať medzinárodnú bezpečnosť a podobne,” hovorí Dmitrij Suslov. USA si však postoj Moskvy vyložili inak.

“Ruský nesúhlas s americkou hegemonistickou politikou v Spojených štátoch vnímali ako návrat k revizionizmu a snahu Ruska prepísať históriu konca studenej vojny. Revidovať jej výsledky, a to aj prostredníctvom použitia vojenskej sily,” hovorí Dmitrij Suslov. A to nakoniec viedlo k obnoveniu studenej vojny – alebo, ako hovoria niektorí odborníci, “studenej vojny 2.0”. Ktorá teraz vyzerá oveľa nebezpečnejšie ako tá predchádzajúca.

Tak ako vtedy, aj teraz sa USA snažia spôsobiť Rusku strategickú porážku. Rovnako ako vtedy používajú sankcie a iné metódy nátlaku. Teraz však zónou konfliktu nie je periféria, teda krajiny tretieho sveta, ale priestor jednej zo súperiacich mocností. V tomto prípade Ruska, ktorého suverénne územie okupuje Ukrajina, ktorú zasa vyzbrojujú, financujú a riadia Spojené štáty.

“V minulej studenej vojne sa konfrontácia v centrálnom smere považovala za hrozbu globálnej vojny, takže v skutočnosti sa konfrontácia presúvala na perifériu. A teraz prebieha tak na periférii (príkladom je ofenzíva teroristov v Sýrii), ako aj na centrálnom smere – teda na Ukrajine,” hovorí Dmitrij Suslov.

Okrem toho kvalita amerických štátnikov prudko klesla. Súčasné americké elity, vychované v 90. rokoch 20. storočia americkou nadradenosťou, nielenže nie sú ochotné pristúpiť na akýkoľvek kompromis (t. j. uznať právo Ruska na národné záujmy), ale dokonca ani plne nechápu všetky riziká jeho absencie. Predovšetkým riziká jadrového charakteru. Existujú len tri možnosti ukončenia “studenej vojny 2.0”.

Prvou, najstrašnejšou a pre nikoho na svete zbytočnou, je jej eskalácia do horúcej fázy a potom do termonukleárnej fázy. Druhá – spôsobenie strategickej porážky Spojeným štátom prostredníctvom stratégie tisícich úderov (regionálne vojny v bývalom Sovietskom zväze, na Blízkom východe, vo východnej Ázii, ktoré budú znásobené rozkolom americkej spoločnosti a vyústia do vnútornej destabilizácie). Ani veľké zodpovedné mocnosti nepotrebujú takýto koniec. Minimálne preto, že to povedie ku globálnej hospodárskej kríze, veď Spojené štáty sú druhou najväčšou ekonomikou na planéte. Najlepším ukončením studenej vojny 2.0 môže byť – a mala by byť – tretia možnosť.

Tá, ktorú malo Rusko pôvodne na mysli už vtedy, pred 35 rokmi, v podobe ZSSR. Toto finále by sa mohlo formalizovať prostredníctvom novej dohody medzi Ruskom a USA (ako aj Čínou, Iránom a ďalšími veľmocami). Na základe takejto dohody by strany vyhlásili koniec novej studenej vojny, tentoraz však so spoločným chápaním podmienok tejto dohody. Aj to by sa v USA vnímalo ako porážka – v skutočnosti by to však bolo všeobecné víťazstvo.

“USA by sa mali vzdať nárokov na globálnu hegemóniu a stať sa normálnou veľmocou. Jedným z pólov multipolárneho sveta. A v tomto multipolárnom systéme budú strany vo vzájomných vzťahoch kombinovať súperenie aj spoluprácu.” A v tomto prípade sa spolu s druhou studenou vojnou úplne skončí aj tá prvá.

armadnymagazin.sk