Aby bolo možné žiť v raji, je nutné ho najprv vytvoriť

Pred dvomi rokmi sme s manželom prišli bývať z mesta do osady Lesná Poľana. Samozrejme, na prechod sme sa aktívne pripravovali a študovali život na Zemi: čítali sme fóra, jazdili na festivaly, navštevovali ekologické osady a zarábali peniaze.

Všetko sa točilo okolo rovnakých otázok: Ako si zarábať na živobytie? Ako postaviť dom? Kde učiť deti? Ako si zariadiť život? … Až do toho, ako inštalovať práčku v dome bez vodovodu a pripojiť rýchly internet u seba na statku… Ale nik nám nepovedal, aké sú pre vybudovanie svojho rodového statku dôležité rodinné vzťahy.

Veľmi zreteľne sme oddeľovali život tu v meste a život tam v osade. Mysleli sme si, že prechodom na svoju pôdu budeme každý deň vítať východ slnka, prechádzať sa po tráve, počúvať spev vtákov… a naivne sme verili, že prechodom na svoju pôdu sa automaticky dostaneme do raja. Ukázalo sa, že vybudovať svoj raj je presne to, čím sa musíme zaoberať. A to je vážna práca a v prvom rade nad sebou.

V prvom roku nášho života sme zistili, že predtým sme neboli rodina… rodina v plnom zmysle tohto slova. Áno, žili sme spolu, spolu sme trávili víkendy a jazdili na chatu, spolu sme večerali a niekedy, keď to umožňoval rozvrh práce aj raňajkovali, spolu sme sledovali filmy, ale nepoznali sme naozaj jeden druhého. Život v meste nám neumožňoval, aby sme boli sami sebou, nedal možnosť otvoriť sa a čo je najdôležitejšie, nevytváral nám také skúšky, ako to urobil život na svojej pôde – statku.

Na statku je práca pre muža výhradne mužská a pre ženu ženská. Muž však môže kvalitne a zanietene robiť svoju prácu iba vtedy, keď mu jeho milovaná žena dôveruje. Ale aké ťažké je to uskutočniť, ak vám od detstva hovoria: „Musíš byť samostatnou. Nemôžeš byť závislá na mužovi, atď.“ V súčasnej spoločnosti ženu a muža vychovávajú rovnako a v tom vidím veľkú chybu.

Keď sme sa presťahovali do rodovej osady, tak sme prvýkrát zostali sami so sebou a museli sme sa prejaviť takí, akí naozaj sme, pretože život na svojej pôde neprijíma mestské masky a ja som za to nesmierne vďačná.

Boli tam určité ťažkosti spojené s tým, že sme zmenili spôsob života, miesto bydliska, odišli sme z obvyklej práce v meste a ešte sme priviedli na svet aj svoje prvé dieťa, a to všetko sa udialo naraz, takmer počas šiestich mesiacov. Práve cez tieto ťažkosti sme si uvedomili, že príčina sa skrýva v rôznej výchove v našich rodinách, kde sme vyrástli a príčina je v našom detstve. A hlavne sme si uvedomili, že sa musíme naučiť akceptovať jeden druhého. Každý z nás sa rozhodol, že sa stane lepším. Tak sa pre nás otvorila cesta k nekonečnému a vzrušujúcemu procesu – cesta k vlastnému rozvoju a sebazdokonaľovaniu. Som nesmierne šťastná, že som sa k tomu dostala teraz, keď mám 25 a moje dieťa iba rok.

Pri živote v meste, pri 10 – 12 hodinovom pracovnom čase sme jednoducho nemali čas premýšľať, nebol čas pozrieť sa do svojho vnútra, nebol čas na hlboké „kopanie“ vo svojej minulosti, na obnovu rodinných tradícií, vedomého rodičovstva. A nie sú snáď rodina a deti jedna z najdôležitejších vecí v živote?

Až teraz, keď sú v dlhých rozhovoroch povedané a vyriešené otázky zodpovednosti, dôvery, výchovy, a to znamená hlavné otázky rodinných vzťahov, som sa naozajstne začala radovať slnku, vode, jari… Chce sa mi vítať každý deň, chcem sa rozprávať, spievať, vymýšľať, deliť sa, chodiť bosá, tancovať, počúvať vtákov. Som plná životnej energie a síl! Uvedomila som si, kvôli čomu žijem. Ja viem čo chcem a objavila sa viera v lepšiu budúcnosť. Teraz je náš život podobný tomu, o ktorom sme snívali, keď sme žili v meste. Dostali sme sa k nemu po jeden a pol roku prostredníctvom serióznej a vedomej práce na sebe. Teraz môžem povedať, že sme sa stali rodinou. Prešli sme touto skúškou, ktorá nám darovala náš život. Ďakujem ti Lesná Poľana, sme šťastní, že tu žijeme.

Je veľmi príjemne si uvedomiť, že táto veľká cesta sebazdokonaľovania iba začala a tak veľa zaujímavých vecí na nás ešte čaká! Daj Boh, aby naše deti boli múdrejšie a uvedomelejšie a nech tie jednoduché pravdy a poskladané šťastia, ku ktorým teraz prichádzame, boli v nich uložené od samého detstva. Šťastie pre všetkých, veľa voľného času a príležitostí porozmýšľať.