Orientácia strán aj Slovenska musí zahŕňať všetky tri odboje, nie len jeden

Ako politická identita ľavice, progresívcov, aj liberálov stojí iba na jednej nohe

17. november nie je o nijakej „nežnej“ zo série revolúcii, ktoré sa prehnali celým Východným blokom.“ Je to vyvrcholenie 3.odboja – protikomunistického, ktorý trval vyše štyri desaťročia. O politických väzňoch bývalej totality sa však nehovorilo hlasno ani na novembrových námestiach – lebo pre nové poriadky – komplot havloidov sú súdruhmi s ÚV – boli nepohodlní.

Zbavili sme sa jednej ideológie, ale tú vystriedali hneď nové – liberalizmus, neomarxizmus, multukulturalizmus a čoraz agilnejšia gender agenda. A súdruhovia len zmenili tričká a prihlásili sa k novým -izmom.

-------> PODPORTE CHOD PORTÁLU DAROM. Len vďaka vašej podpore môžeme tvoriť. Nikto okrem Vás nefinancuje Slovanské Noviny. Patria národu, nie oligarchom. Zatiaľ sa vyhýbame reklamným bannerom aby sme udržali vizuálnu čistotu no náklady na chod máme každý mesiac. Spojme sily a tvorme spolu. Ďakujeme

5.00

vyberte výšku daru

------------------------------------

A teraz premostime in medias res na realitu. S blížiacimi sa voľbami médiá začínajú manipulovať nielen verejnú mienku, ale aj politické subjekty a ovplyvňovať zloženie budúcej vlády kladením otázok, s kým si vedia predstaviť spoluprácu a koho vylúčiť.

V súčasnom hone domáceho, aj európskeho neomarxistického mainstreamu proti „fašistom“ (rozumej: konzervatívnej pravici) sa do popredia dostali práve tieto otázky. Predstavitelia dvoch sociálnodemokratických strán, ktoré vedú v preferenciách odpovedajú, že ich strany sú postavené na protifašistickom odboji.

Nestačí byť len protifašistický. Treba byť aj protikomunistický – proti všetkým totalitám

Na ňom chcú postaviť nielen základy fungovania budúcej vlády, ale aj identitu štátnosti či dokonca Slovenskej republiky. O koreňoch našej identity hovorí Preambula ústavy SR. O korune nášho stromu zas tri hlavné odboje.

Už po vzniku Slovenskej republiky (1993) rôzne časti politického a názorového spektra prichádzali s predstavami o tej najsprávnejšej identifikácii druhej slovenskej štátnosti v 20. storočí a jej „základoch“.

Napriek zavedeniu pluralitnej parlamentnej demokracie prevahu v 90.rokoch a ako sa ukazuje aj dnes, majú stále postkomunisti, ktorí prešli rôznymi fázami „transformácie“. Práve bývalí súdruhovia, ktorí sa ocitli v rôznych politických subjektoch, nielen SDĽ, mali dlho v NR SR prevahu. Vo volebnom období 1994-98 ich bolo približne 120 zo 150-členného zboru.

To, čo všetkých exkomunistov v rôznych stranách spájalo, bola kontinuita jedného z hlavných prúdov komunistickej propagandy a poslednej tézy, o ktorej vedeli, že prežije a s ňou aj oni – „Slovenské národné povstanie“, ktoré si po „Víťaznom februári 1948“ komunisti úplne privlastnili.

Preto sa bez objektívnej vyváženosti a historických faktov o troch odbojoch slovenského národa, presadil, zakorenil a udomácnil jednostranný štátotvorný naratív len o protifašistickej identite druhej Slovenskej republiky (1993).

Už len skutkový stav, že nesedí pojmový aparát, keď namiesto nacizmu sa používa termín „fašizmus/antifašizmus“ (ktorý zaviedol v jeho podobe a význame diktátor J.V. Stalin) je na prvé vážne zamyslenie, prehodnotenie státia len na jednej nohe a prijatie všetkých troch hlavných odbojov ako troch sudičiek novodobej slovenskej štátnosti.

Hoci sa prvý odboj fixuje na I. Svetovú vojnu (I.SV), je vyvrcholením národného boja z 19.storočia, ktorý začala štúrovská generácia za suverenitu Slovákov vyhlásením nezávislosti od Uhorska (1848) a ustanovením 1. SNR.

Prvý odboj

charakterizuje odpor proti štátnej ideológii a totalitnému režimu veľkomaďarského iredentizmu. Táto nenávistná ideológia popierala základné práva a slobody slovenského národa. Prvý odboj viedol úspešne k porážke Rakúsko-Uhorska v I.SV a vyústil do vzniku spoločného štátu Čechov a Slovákov. Odkazom je odboj proti maďarizácii a etnickému útlaku, asimilácii s právom na suverenitu, národné a štátotvorné právo slovenského národa.

Obeťami prvého odboja sú nielen padlí vojaci, legionári, ale aj týraní, mučení a väznení národní buditelia a predstavitelia ako napr. Andrej Hlinka.

Druhý odboj

sa viaže na 2. Svetovú vojnu s odporom proti v Európe prevládajúcej ideológii nacizmu. Na Slovensku vyústil do tzv. Slovenského národného povstania, aj keď v jeho tézach bolo paradoxne povalenie prvej slovenskej štátnosti a obnovenie ČSR, takže z hľadiska štátotvornosti je to minimálne protichodný faktor, ktorý nerozlíšil medzi štátnosťou a režimom. Aj tento odboj zanechal obete, predovšetkým na bojisku.

Práve druhý, „protifašistický“ odboj sa snaží generácia preživších komunistov, čechoslovakistov, postkomunistov, ich potomkov spolu s novou generáciou neomarxistov, progresivistov, liberálov a politických sociálnych demokratov fixovať ako jediný štátotvorný základ druhej Slovenskej republiky a tiež povinú výbavu politických subjektov.

Politických väzňov, účastníkov a veteránov protikomunistického III. odboja proti totalitnému režimu v ére studenej vojny (1948-89) a jeho komunistickej (marx-leninskej) ideológii táto skutočnosť uráža, ponižuje a dehonestuje štyri desaťročia trvajúci odboj proti totalitnému režimu, ktorý rovnako zanechal svoje obete. Spomeňme len 250 neprávom popravených Slovákov v politických monster procesoch či 72 000 politických väzňov.

Paragraf 3 zákona NR SR č. 219/2006 Z.z. o protikomunistickom odboji definuje protikomunistický odboj ako súčasť studenej vojny vo svete. Jeho účastníci boli „aktívni bojovníci za slobodu a demokraciu“.

Tretí odboj

protikomunistický, sa viaže na éru Studenej vojny odporom proti komunizmu a totalitnému režimu, ktorý potláčal náboženskú vieru a základné ľudské práva s slobody, najmä slobodu slova cez nenávistnú štátnu ideológiu marx-leninizmu. Cez proletársky internacionalizmus dusil tiež právo slovenského národa na sebaurčenie.

Účastníci a veteráni III. odboja najviac prispeli k jeho pádu a nástupu slobody a demokracie. Tento proces nakoniec vyústil do štátotvornej vôle slovenského národa po vlastnej štátnosti a vyhláseniu druhej Slovenskej republiky.

Ako vidíme boj za slovenskú štátnosť, za národnú slobodu a ľudské práva sa opiera a pevne stojí nie na jednom, ale na troch rovnocenných odbojoch, ktorých historický odkaz a nadčasové posolstvo je skutočnou trojjedinnou identitou štátu, ale aj národa a základom, na ktorých stojí Slovenská republika.

Tieto tri prúty slovenskej štátnosti pôsobia ako tri vŕšky na slovenskom štátnom znaku a majú spoločného menovateľa – vlastenectvo, vôľu po národnej, občianskej slobode a demokratickej spoločnosti a odpor – odboj proti neslobode.

Dve súčasné sociálnodemokratické strany a ich predstavitelia, ale aj liberáli a ďalší vyznávači nových ideológií by mali tento fakt historickej reality zápasu národa za slobodu prijať a hrdo sa k nemu prihlásiť.

Je to jedna z ciest ako zjednotiť národ, politickú scénu aj názorovo rozhádanú spoločnosť v kľúčovej oblasti bytia štátnosti.

Preto úlohou politickej reprezentácie a budúcej vlády bude po 30 rokoch od pádu železnej opony prijať novú, celostnú, vyváženú a spravodlivú identifikáciu základov štátnosti Slovenskej republiky, postavených na troch pilieroch ako na troch vrchoch zo štátneho znaku – na prvom, druhom a treťom odboji, ktorými si Slováci nakoniec vydobyli aj svoju národnú slobodu a štátnu suverenitu.

Rafael E. Rafaj

skspravy

Tags: Slovensko