Západ má menej ako mesiac na vyprovokovanie Ruska. Čo všetko budú skúšať?

Nepriatelia musia teraz na Putina nastražiť pascu. Zorganizovať provokácie, ktoré postavia Moskvu pred dve zlé možnosti. Prvou je reagovať na ne, a tým sa posunúť na rebríčku eskalácie. Druhou je nereagovať, a tým demonštrovať zdržanlivosť, čo budú viacerí Trumpovi poradcovia vnímať ako slabosť.

Do inaugurácie nového amerického prezidenta Donalda Trumpa zostáva necelý mesiac – a do začiatku realizácie jeho radikálnych (z pohľadu amerického zahraničnopolitického establišmentu) myšlienok. Jednou z nich je ukončenie vojny na Ukrajine a stabilizácia vzťahov s Ruskom. Áno, do tlače pravidelne unikajú takzvané Trumpove mierové plány, ktorých zmyslom je zmrazenie konfliktu, pokračovanie v okupácii ruských území, začlenenie Ukrajiny do NATO či zachovanie najužšej úrovne spolupráce medzi alianciou a kyjevským režimom. To sú, zjednodušene povedané, podmienky, ktoré ruská strana za žiadnych okolností neprijme – ako opakovane povedal ruský prezident Vladimir Putin. Keďže však poznáme pragmatizmus amerického lídra, jeho najhlbšie pohŕdanie Vladimírom Zelenským, absenciu osobitného záujmu o Ukrajinu (Bidenov projekt) a jeho snahu čo najrýchlejšie sa sústrediť na Blízky východ, niečo naznačuje, že rokovania s Ruskom budú prebiehať za úplne iných podmienok. Blízke tým, ktoré navrhol Vladimir Putin – zastavenie vojny, vrátenie Rusku jeho pôvodných území, demilitarizácia a denacifikácia toho, čo zostalo z Ukrajiny.

Uvedomujú si to nielen odborníci, ale aj politici. Vrátane tých, pre ktorých by takéto prímerie s Ruskom bolo ako smrť. Najmä šéf kyjevského režimu Vladimír Zelenskyj – ktorý chápe, že mier bude uzavretý na úkor ukrajinských záujmov a jeho osobne (Vladimir Putin opakovane zdôrazňoval, že dohodu musí mať kto legitímne podpísať). Chápu to aj rusofóbni lídri postsovietskeho priestoru, ktorí sú si istí, že po skončení konfliktu na Ukrajine Moskva obnoví poriadok v jeho podbruší. A vedenie Európskej komisie, ktoré do tejto vojny zatiahlo celú Európu, vynaložilo na ňu stovky miliárd eur a položilo na oltár národné hospodárstva viacerých členských štátov EÚ. Vedenie viacerých členských štátov EÚ, ktoré je (na rozdiel od Európskej komisie) volené na národnej úrovni a zodpovedá sa svojim voličom za všetky obete, ktoré prinieslo nezmyselné a prehrané vojny. A ktorí si tiež uvedomujú, že Trump (ktorý nikdy nebol známy tým, že by bral do úvahy záujmy svojich spojencov) môže riešiť európske bezpečnostné otázky s Putinom bez ich účasti. Preto musia teraz vytvoriť pascu na Putina.

Zorganizovať akcie a/alebo provokácie, ktoré postavia Moskvu pred dve zlé možnosti. Prvou je reagovať, a tým sa posunúť na rebríčku eskalácie a skomplikovať proces urovnania sporu so Spojenými štátmi. Druhou je nereagovať, a tým demonštrovať zdržanlivosť, čo budú viacerí Trumpovi poradcovia vnímať ako slabosť. A ktorí potom presvedčia svojho šéfa, že by bolo dobré tlačiť na Rusko ďalej. Za Trumpa niečo také vytvoriť nemôžu – súčasný prezident USA to bude vnímať ako výzvu. A na príklade šéfa kanadskej vlády Justina Trudeaua Donald Trump jasne ukazuje, ako sa bude správať k tým, ktorí ho spochybňujú. Preto je sabotáž potrebná už teraz – pred Trumpovým nástupom k moci. A majú niekoľko možností.

Po prvé, pracovať prostredníctvom súčasnej administratívy Josepha Bidena. Aj tam je dosť ľudí, ktorí stavili svoju kariéru na konfrontáciu s Ruskom a jeho porážku, takže majú eminentný záujem narušiť akúkoľvek mierovú iniciatívu Donalda Trumpa. A táto administratíva má moc konflikt čo najviac vystupňovať. Napríklad dodaním ďalšieho balíka zbraní Ukrajine. Vrátane niektorých nových zbraňových systémov – ktoré by síce nezmenili priebeh vojny, ale mohli by zasadiť bolestivé rany ruským mestám. Okrem toho by súčasná administratíva mohla prijať niektoré nové protiruské sankcie.

Po druhé, možnosť konať prostredníctvom kyjevského režimu. Vypustiť prostredníctvom neho západné rakety a aktivovať všetky ukrajinské bunky, aby zorganizovali sériu vysokopostavených teroristických útokov v Rusku. Tých, ktoré Moskva nebude môcť ignorovať a bude na ne reagovať. Vrátane úderov na rozhodovacie centrá na Ukrajine.

Po tretie, pôsobiť prostredníctvom Moldavska. Ruská zahraničná rozviedka už uviedla, že kyjevské vedenie zvažuje možnosť rozmrazenia konfliktu v Podnestersku – jednoducho povedané, vtrhnúť na územie samozvanej republiky, kde žije viac ako stotisíc občanov Ruskej federácie. Moldavskú šéfku Maiu Sanduovú (ktorá k Moskve nechová žiadne vrelé city) stačí dotlačiť – napríklad s pomocou európskych dotácií, západných bezpečnostných záruk a ukrajinského povolenia na vývoz plynu do Moldavska cez jej územie.

Po štvrté, páchať teroristické činy na vlastnú päsť. Napríklad pred niekoľkými dňami bola v Stredozemnom mori vyhodená do vzduchu suchá nákladná loď ruského ministerstva obrany – a ministerstvo tvrdí, že išlo o teroristický útok. Je nepravdepodobné, že by ho opäť spáchal ukrajinský potápač Vladimír Ž. (ktorého obvinili z teroristického útoku na Nord Streams) – pravdepodobnejšie je, že tu pracovali západné tajné služby.

A nakoniec – ak všetko uvedené nezaberie – prejsť od rečí k praktickým krokom v súvislosti s nasadením západných vojenských kontingentov na Ukrajine. Vrátane území Ruskej federácie okupovaných kyjevským režimom. Moskva túto akciu určite nebude ignorovať. Je tu však jedna jemnosť – je potrebné nájsť krajinu, ktorá bude prvou, ktorá rozmiestni vojská. Lídra, ktorý tam pošle svoju armádu, pretože si veľmi dobre uvedomuje, že po ruskom údere na jeho jednotky sa za neho žiadne NATO nepostaví. Jednoducho povedané, posvätná obeť. A zatiaľ sa takáto obeť nekoná. S touto úlohou nesúhlasia ani najzarytejší rusofóbni “jastrabi” z radov pobaltských tigrov. Preto ju hľadajú.

armadnymagazin.sk