Vycerené zuby zverského kapitalizmu alebo Lend-Lease pre nacistov

Ak sa začítame do západoeurópskych a amerických článkov zaoberajúcich sa 2. svetovou vojnou, čoraz častejšie sa z nich valia obvinenia z „amorálnosti“ a „trestuhodnosti“ ZSSR v rokoch 1939 – 1945, o konaní Stalina ani nehovoriac. Ten dokonca akoby neustále klamal spojencov z „Veľkej trojky“ Roosevelta a Churchilla a neplnil si ani svoje záväzky. Obaja pritom zostávajú bokom, o nich sa nehovorí nič kritické.

Prečo sa napríklad nespomína zasadanie náčelníkov štábov USA a Veľkej Británie v Quebecu v auguste 1943, ktoré sa konalo za bezprostrednej účasti Churchilla a Roosevelta? Veď podľa programu sa tam diskutovalo aj o vystúpení Anglicka a USA zo spojeneckej koalície a o uzatvorení spojenectva s nacistickými generálmi proti Sovietskemu zväzu!

Podľa Churchillovej ideológie bolo treba zadržať ZSSR čo možno najďalej na východe a pousilovať sa využiť Nemcov na jeho maximálne oslabenie. Treba tiež poznamenať, že tento Angličan Rusov nenazýval inak, ako „ruskí barbari“.

No nie to je dôležité. Zaujímavejšie je, že v čase, keď verchuška spojencov pochybovala o víťazstve ZSSR a zahrávala sa s jeho porážkou, hoci i za pomoci nacistov, jej biznis elita tajne udržiavala tesné obchodné kontakty s Treťou ríšou. A to napriek tomu, že Washington už na jeseň 1939 ubezpečoval svetovú verejnosť o úplnom ukončení obchodných a ekonomických kontaktov s nacistickým Nemeckom.
Biznis medzi oboma štátmi, pevné obchodné vzťahy medzi podnikateľmi fungovali napriek Zákonu o obchodovaní s nepriateľom z roku 1917 (Trading with the Enemy Act), ktorý zakazoval obchodovanie s Nemeckom a jeho spojencami. No pre amerických podnikateľov bol, rovnako ako dnes, najväčšou morálkou zisk.

Charles Higham v knihe Obchodovanie s nepriateľom konštatuje, že nemálo veľkých amerických priemyselníkov a finančníkov prispelo svojím dielom, za pomoci niektorých vládnych činiteľov, k upevneniu vojenskej mašinérie hitlerovského Nemecka. Podľa Highama prevažná väčšina obyvateľov USA nemá žiadnu predstavu o tom, akú úlohu v nej zohrali niektorí priemyselní giganti USA. Informáciu o tom americká vláda starostlivo skrývala v minulosti i dnes. No neskrýva sa to len tak. Kým občania USA a Veľkej Británie stáli v radoch na pohonné látky, korporácia Standard Oil úspešne predávala nacistom desiatky tisíc ton paliva cez neutrálne Švajčiarsko. Vo Fordových fabrikách vo Francúzsku sa zas pre nacistov montovali nákladiaky. A americká Chase Bank dokonca aj po tragédii v Pearl Harbore uzavierala v Paríži mnohomiliónové kontrakty s nepriateľom, so súčasnou akceptáciou jeho materskej banky na Manhattane.
Podľa Highamových analýz americká vláda pri zrade ZSSR ignorantsky správala i voči svojmu hlavnému komplicovi, voči Veľkej Británii. Napríklad, hlava telefonickej korporácie USA ITT plukovník Ben Sostenes uprostred vojny poskytoval nacistom pomoc pri zdokonaľovaní ich leteckých bômb, ktorými fašisti likvidovali Londýn.

Aj samotní nacisti pomáhali USA s čím len mohli. Čiže štátu, ktorému vyhlásili vojnu. Napríklad americké vojenské závody zásobovali guľôčkovými ložiskami. Realizovalo sa to vďaka tajnému súhlasu námestníka správy vojenskej výroby USA. Washington buď nemohol vedieť o týchto záležitostiach alebo pred nimi zatváral oči, resp. ich priamo schvaľoval.
Na správanie sa amerických kapitalistických žralokov nemal vplyv ani zákon Trading with the Enemy Act, ktorý zakotvoval tvrdé tresty, ba ani vstup USA do vojny proti nacistickému Nemecku. Činnosť týchto podnikateľov pomerne úspešne pokračovala prakticky počas celej vojny.

Okrem obchodu západné spoločnosti vlastnili v Nemecku aj solídny majetok: „Rozmer amerických vkladov do hitlerovského Nemecka k momentu prepadu Pearl Harboru činili 475 miliónov amerických dolárov (USD). Investičný vklad Standard Oil – 120 miliónov USD, ITT – 30 miliónov USD, General Motors – 35 miliónov USD, Ford – 17,5 milióna USD.“

Z uvedeného vyplýva, že Spojené štáty boli v stave vojny s krajinami „Osi“, no pre amerických podnikateľov bol zisk prvoradý. Každý by totiž predpokladal, že zastavenie podnikateľských aktivít vo vtedajšom Nemecku by bolo vlasteneckejšie, píše Charles Higham. Za zmienku stojí aj to, koľko trvalo USA i Veľkej Británii, kým sa rozhýbali s pomocou pre ZSSR. Uvedomujúc si tieto fakty človek prichádza k poznaniu, že tu vôbec nejde o konanie proti ZSSR, ale že ide o jednoznačný zločin proti vlastnému národu a krajine. Zločin, za ktorý sa dodnes nikto zákonu nezodpovedal.
Vladimír Mikunda 

armadnymagazin.sk