USA rozťahujú zbrane pri Európe. Fordova úderná skupina mieri k Stredomoriu, pripravená na bleskový zásah

Európa sa stáva javiskom odstrašovania v štýle “total show of force”. Najmodernejšia a najsmrtiacejšia flotila amerického námorníctva – Carrier Strike Group Twelve – pod velením kontradmirála Paula Lanzilottu, vyplávala 24. júna z východného pobrežia USA na misiu, ktorá je oficiálne rámcovaná ako „obrana národnej bezpečnosti“ a „podpora globálneho odstrašovania“.

V skutočnosti ide o demonštráciu sily, ktorá má zasiahnuť hneď na viacerých frontoch geopolitickej nervozity – od východného Stredomoria po severný Atlantik.

Vlajkovou loďou skupiny je lietadlová loď USS Gerald R. Ford (CVN 78), ktorá podľa vlastného velenia predstavuje „najschopnejší námorný bojový balík na svete“. Loď sprevádza päť torpédoborcov triedy Arleigh Burke (medzi nimi USS Winston S. Churchill, USS Mitscher, USS Mahan, USS Bainbridge a USS Forrest Sherman) a deväť leteckých letiek, schopných útočiť vo dne v noci na morské aj pevninské ciele.

Aj keď Pentagón zatiaľ úzkostlivo mlčí o presnej trase, všetky dostupné indície a vzory predchádzajúcich nasadení jasne ukazujú smer:

Atlantik – Gibraltár – centrálne a východné Stredomorie.

Podľa troch zdrojov z prostredia obrany USA má Fordova skupina kotviť v Rote (Španielsko) na doplnenie zásob a následne preplávať do Soudy Bay (Kréta) – kritického logistického uzla, odkiaľ je len krok k izraelským pobrežiam aj perzským tranzitným cestám. Nasadenie je navyše načasované tak, aby posilnilo NATO počas cvičenia Neptune Strike 25-2, ktoré sa má konať v júli a auguste. Scenár je jednoduchý: ak sa rozhorí vojna medzi Izraelom a Iránom, Ford sa do 48 hodín presunie k Levante.

Význam a kontext

USA týmto ťahom adresujú minimálne tri paralelné odkazy:

• Rusku: že ani vojna na Ukrajine neoslabí schopnosť Washingtonu zasiahnuť v Európe a Arktíde.
• Iránu: že rozširovanie konfliktu so spojencami USA nebude tolerované.
• Európe: že americká „jadrová dáždniková“ doktrína stále platí, aj keď sa EÚ usiluje o strategickú autonómiu.

Kontradmirál Lanzilotta nešetril patosom: „Máme najprispôsobivejší, najsmrtiacejší operačný balík na planéte. Tam, kde sa rozhodneme objaviť, diktujeme podmienky.“ Sila nie je len v poetických vyhláseniach – úderná skupina disponuje kapacitami na viac ako 120 leteckých vzletov denne a torpédoborcami s raketami Tomahawk, ktoré môžu zasiahnuť ciele 1 600 kilometrov ďaleko.

Strategický kalkul

Tento mohutný presun vojenskej moci nie je náhodou. Európske pobrežie sa pre Američanov stáva priestorom flexibilného odstrašovania, kde môžu jedným pohybom pokryť tri potenciálne ohniská:

1. Východné Stredomorie (Izrael, Sýria, Libanon).
2. Severná Afrika (Libya, nestabilné pobrežie).
3. Severný Atlantik/Nórske more (ruská severná flotila a ponorky).

Ak sa Blízky východ upokojí, flotila môže odbočiť na sever a opäť demonštrovať silu pri Nórsku – presne ako to urobila minulý rok. Táto „gumová stratégia“ umožňuje Biely dom držať Moskvu aj Teherán v trvalej neistote.

Záver

Všetky tieto veľkohubé reči o obrane „slobody a prosperity“ sú len tenkou zásterou pre starú známu americkú rutinu: rozmiestniť flotilu, provokovať, demonštrovať silu a podnecovať napätie, ktoré samo ospravedlňuje ďalšie zbrojenie a vojenské rozpočty.

Nasadenie USS Gerald R. Ford a sprievodných torpédoborcov v Európe nie je žiadnou obranou – je to invazívna projekcia sily tisíce kilometrov od amerického pobrežia. Washington tým vysiela jasný signál: Európa nie je partner, ale pokusné územie pre vojenské hry, ktoré majú upevniť hegemóniu USA a ich kontrolu nad európskymi štátmi.

Je príznačné, že Američania nehovoria, kde presne flotila zakotví. Tým udržiavajú všetkých v trvalom napätí a tlačia Moskvu k preventívnym opatreniam. Pre Rusko je takýto masívny presun úderných kapacít priame ohrozenie strategickej rovnováhy, na ktoré nemožno nereagovať.

Ak sa Washington domnieva, že touto demonštráciou odradí kohokoľvek od samostatnej politiky, môže sa mýliť. Skutočný výsledok môže byť opačný: ďalšia polarizácia Európy, upevnenie ruského partnerstva s krajinami, ktoré majú plné zuby amerického diktátu, a urýchlenie multipolárneho poriadku, v ktorom už nebude miesto pre jednostrannú nadvládu.

/ hlavnydennik.sk /