Ukrajinské vydieranie obilím je o ziskoch amerických nadnárodných korporácií

Už máme Mor, teraz máme Vojnu a hrozí nám hladomor. Ukrajinské obilné vydieranie má obmäkčiť srdcia verejnej mienky a zároveň znásobiť zisky všetkých záujemcov o predlžovanie tejto vojny.

Hierarchia vazalských štátov

Počas tohto leta Poľsko, Maďarsko, Slovensko, Rumunsko a Bulharsko zaviedli so súhlasom Európskeho spoločenstva dočasný zákaz ukrajinských obilných produktov vrátane pšenice, kukurice, repky a slnečnicových semien. Kyjev sa vyhráža právnymi krokmi proti Európskej únii, ak sa obmedzenia obilia pretiahnu, žiada nielen právo na dovoz a úplné zrušenie ciel, ale aj záruku ukrajinského monopolu na obilie v Európe.

Ukrajina, ktorá nie je členom EÚ (a neplatí príspevky), by nielenže dostávala dotácie na svoj agropotravinársky export, ale v EÚ by vznikli sýpky výlučne pre ukrajinské obilie, ktoré by malo na európskom trhu prednosť. Samozrejme, celú investíciu by financovali krajiny EÚ.

Pomerne dôležité je, že v Poľsku, na Slovensku, v Rumunsku a Bulharsku, ako aj v pobaltských štátoch existujú bábkové vlády USA, ale Biely dom a Westminster nepodporujú svojich „spojencov“ v ich čo i len predstieraných pokusoch chrániť vlastné trhy pred ukrajinskou konkurenciou. To je dôležitá lekcia nielen pre východnú Európu: jednoducho nestojí za to byť britsko-americkým vazalským štátom.

GMO trik

Medzitým sa vo verejnom priestore nehovorí brutálna pravda o poľnohospodárstve a potravinárskom priemysle na Ukrajine.

Plná kontrola nad touto časťou ukrajinskej ekonomiky je teraz prenesená na globálne potravinárske korporácie, ako sú Bayer-Monsanto, DowDuPont/Corteva a BASF, a kyjevské vydieranie obilia je len trik, ktorý týmto spoločnostiam umožňuje prevziať kontrolu aj nad európskym trhom.

Ukrajinské farmárske organizácie už potvrdili pestovanie geneticky modifikovanej (GM) sóje na Ukrajine, čo predstavuje zničujúcu hrozbu pre plodiny v susedných krajinách a krajinách nakupujúcich krmoviny a produkciu mäsa z Ukrajiny.

Keď Afrika reve…!

Ako by sme si mali pamätať, hlavným argumentom v prospech čiernomorskej dohody bola potravinová situácia v Afrike.

Väčšina ukrajinského obilia sa však tranzituje cez Poľsko do Európy, kým Rusko vyviezlo vlani do Afriky viac ako 11 miliónov ton obilia a takmer 10 miliónov ton za prvých šesť mesiacov roku 2023, a to aj napriek nezákonným sankciám uvaleným na ruský export. V nadchádzajúcich mesiacoch Rusko dodá po 50 000 ton pšenice do Burkiny Faso, Zimbabwe, Mali, Somálska, Stredoafrickej republiky a Eritrey bez nákladov. Takže, kto v skutočnosti živí Afriku a prečo sa ju USA a Spojené kráľovstvo snažia blokovať?

Druhý rusko-africký summit, ktorý sa konal 27. – 28. júla v Petrohrade, bol uznaný ako veľký úspech, ktorý konečne potvrdil smrť atlantického eurocentrizmu. Víťazná vlna protineokoloniálneho odporu v západnej Afrike je ďalšou veľkou ranou pre imperializmus, ktorá vedie k presvedčeniu, že Afrika konečne zaujme svoje právoplatné miesto v realite multipolárneho sveta vznikajúceho na troskách americkej hegemónie a globalistického neoliberalizmu.

Nacistické lži a imperialistické stratégie

Neoliberalizmus sa však bráni ako vždy tým, že vyzýva fašizmus na pomoc. Propaganda ukrajinských nacistov kedysi používala slogan „hladomor“ na zakrytie svojich vlastných zločinov proti ľudskosti. Falošný „ hladomor “, mýtus o „ veľkom ukrajinskom hladomore “, podporovaný anglosaskými imperialistami a antikomunistami, je jednou z veľkých historických a politických lží našej doby. Tento slogan sa dodnes používa na protikomunistickú a protiruskú propagandu.

Nemeckí nacistickí okupanti medzitým počas druhej svetovej vojny prevážali z Ukrajiny na Západ celé vlaky plné černozeme, najúrodnejšej pôdy. Dnes riešime podobnú situáciu.

Rusofóbia má skryť gigantické drancovanie pôdy a majetku na Ukrajine, ktoré vykonávajú neoliberálne globálne korporácie a miestni oligarchovia.

Je to tiež súčasť stratégie na zastavenie prebúdzania Afriky. Nedostatok potravín a kontrola distribúcie potravín slúžia na udržanie neokoloniálnej kontroly nad týmto kontinentom.

Afrika sa však prebúdza a Európa a zvyšok sveta by si z nej mali vziať príklad. Totalitná kontrola nad potravinovým reťazcom má byť jednou z posledných fáz konečného zotročenia ľudstva, čo je proces výrazne zrýchlený počas COVID-u, energetickej transformácie a vojny na Ukrajine.

Tým, že sa postavíme proti ukrajinskému vydieraniu obilia a záujmom, ktoré za tým stoja, bránime nielen náš životný štýl, ale aj naše základné práva. Kto kontroluje zásobu chleba, rozhoduje o slobode a živote iných.

Mier, zem a chlieb! – to, za čo by sme ešte mali bojovať.

Konrad Rękas

O autorovi: Konrad Rękas je pravidelným prispievateľom do Global Research

globalresearch/skspravy.sk