Udri na pastiera!

Udri pastiera a stádo sa rozpŕchne. Asi takto rozmýšľali strojcovia politickej zmeny, ktorí sa nedokázali zmieriť so svojou porážkou v slobodných a demokratických voľbách.

Už niekoľkokrát v minulosti som podotkol, že na Slovensku sú ľudia, ktorí majú v sebe hlboko zakorenenú predstavu, že len oni sú vyvolení vládnuť v “Tejtokrajine”, akurát nevedia vyhrať voľby. Keď sa im to náhodou podarí tým, že odradia mnohých voličov od účasti vo voľbách, tak vzápätí ukážu, že sú úplne neschopní spravovať Slovensko.

V stredu jeden stúpenec týchto zúfalcov prekročil Rubikon a posunul Slovensko, vždy pokojnú a niekedy až lenivú krajinu za hranice mysliteľného. Vystrelil na premiéra Slovenskej republiky z dôvodov nesúhlasu s jeho politikou. Treba to asi spresniť v tom zmysle, že vyjadril nesúhlas so slobodným výberom občanov Slovenskej republiky, ktorý bol potvrdený aj v prezidentských voľbách.

Kto je v pozadí?

Otázkou zostáva, kto je v pozadí. Hádam najlepšie by bolo, ak by to bol čin osamelého vlka, ktorý konal len z vlastného popudu. Obyčajne to však nebýva tak. V histórii akty, ktoré mali alebo mohli mať geopolitický dosah, obyčajne neboli náhodné. Uvidíme, čo nám prinesie vyšetrovanie. V závere však uvediem príklad, že aj čin osamelého vlka, nemusí byť jeho osobným rozhodnutím. Všetko je možné.

A teraz k zodpovednosti politickej. Od zmien roku 1989 na Slovensku panuje situácia, že

zahraniční partneri si želajú obyčajne iných politických predstaviteľov, akých si želá slovenský občan.

Stále nám do popredia podsúvajú ľudí, ktorí sa neboli schopní stotožniť s existenciou samostatného slovenského štátu a ignorujú ľudí, ktorí síce nie sú za spoluprácu s nimi, ale vidia predovšetkým záujem svojho národa.

Preto sme už od roku 1990 – 1991 svedkami nie často vyberaných difamačných kampaní proti tzv. národne orientovaným politikom. Síce nie všetci takto označovaní politici si zaslúžia úctu a vážnosť, ale kampane vedené najmä žltou tlačou boli vždy zúrivé a nenávistné z princípu.

Dokonca, čím bol daný politik liberálnejší a spoločensky váženejší, tým viac doňho kopali. Tohto sme boli svedkami za Mečiara a rovnako aj za Fica. Dodnes sa hovorí o “mečiarizme” o divokej Mečiarovej privatizácii, ale v porovnaní spôsobu politickej práce a privatizácie dua Dzurinda – Mikloš, bol Mečiar úplný amatér. Lenže títo dvaja páni boli v službe globálnych elít, takže zlý bol len Mečiar.

Novú dimenziu útokov proti jednej časti politického spektra priniesol do slovenskej politiky „pacient z Trnavy“. Bol to on, ktorý neobaleným slovníkom lámal všetky hranice slušnosti a korektnosti. Samozrejme, za súhlasného pritakávania žltej tlače. A žiaľ, aj hlavy štátu, ktorej aj on dopomohol do sídla slovenských prezidentov. On to bol, ktorý paušálne svojich protivníkov označoval za zlodejov a mafiánov atď., atď.

Po voľbách v minulom roku sa skončila vláda národnej katastrofy, ktorú tu držali naši zahraniční spojenci i pani z prezidentského paláca. Jasne vyhrali sily, ktoré mali inú predstavu o mieste Slovenska v Európe ako podržtaškovia globálnych záujmov.

Matovič sa síce dostal do úzadia, ale hlavné sily opozície – PS a SaS, ale žiaľ aj KDH totálne prevzali Matovičovu nenávistnú rétoriku. Aj pre nich vláda R. Fica bola vláda mafiánov. A do mafiánov sa predsa strieľa, všakže!

Strelca polícia síce neskoro, ale predsa pacifikovala. Zatiaľ sa zdá, že ide o duševne vykoľajeného človeka, ktorý podľahol propagande žltej tlače a politickej opozície. Ale nemusí to byť tak. Hodne tomu môže napovedať príklad, ktorý som sľúbil na začiatku.

Roku 2003 mala byť v Tepličke nad Váhom oslava 400. výročia narodenie jednej skutočnej, nie kiskovskej filantropky Žofie Bosniakovej. Dokonca sa uvažovalo o jej blahorečení. Jej prirodzene balzamované telo bolo v kaplnke pri kostole v Tepličke viac ako 200 rokov a ešte za mojej mladosti sa jej dalo aj dotknúť. Za tie roky nikto na ňu ani len nesiahol. Pár dní pred plánovaným ceremoniálom rakvu s telom z voľne prístupnej kaplnku vytiahol pred kostol schizofrenik, ktorý telo polial naftou a zapálil.

Som presvedčený, že tento človek pár týždňov pred svojím činom ani nevedel, že nejaká Ž. Bosniaková existovala. Podľa môjho názoru niekto využil jeho schizofréniu a modeloval “hlasy”, ktoré ho na tento čin naviedli. Ale dopátraj sa niečoho v rozdvojenej duši.

Anton Hrnko/skspravy.sk