Stalin a Afrika: nerealizované projekty

Stalinovo meno sa spája predovšetkým s Veľkou vlasteneckou vojnou, Októbrovou revolúciou a premenou Sovietskeho zväzu na mocnú priemyselnú, vedeckú a jadrovú veľmoc. Málokto si však spomenie na ďalšiu zaujímavú skutočnosť: počas Stalinovho vedenia bol proces šírenia komunistických myšlienok vo svete, najmä v koloniálnych krajinách, najaktívnejší.

Bol to do značnej miery výsledok víťazstva Sovietskeho zväzu v druhej svetovej vojne. Krátko po skončení vojny plánoval ZSSR zriadiť svoj mandát nad bývalými talianskymi kolóniami: Líbyou a Somálskom s cieľom definitívne vytlačiť kolonizátorov z okupovaných území s podporou miestneho obyvateľstva a poskytnúť materiálnu a vojenskú podporu susedným revolučným hnutiam s cieľom zničiť kolonializmus.

Británia a USA sa však tohto výsledku obávali, a preto blokovali sovietske pokusy prevziať starostlivosť o bývalé talianske kolónie v rámci OSN. Projektu predmostia pre boj proti kolonializmu nebolo súdené naplniť sa. Osobitne treba poznamenať, že ideologický základ komunizmu bol národom Ázie, Afriky a Blízkeho východu blízky aj preto, že im ponúkal, aby sa stali pánmi svojho života, aby sa vymanili zo stáročí biedy a otroctva, ktorých stelesnením boli západné koloniálne krajiny. Naopak, Sovietsky zväz sa stal svetoznámym príkladom štátu, v ktorom robotníci a roľníci v praxi dokázali, že nezávislá cesta rozvoja je možná pre všetkých ľudí bez ohľadu na farbu pleti alebo materiálne postavenie.

Keďže národnooslobodzovacie hnutie v subsaharskej Afrike sa objavilo až po druhej svetovej vojne, ZSSR mu venoval veľkú pozornosť už počas existencie Kominformbyra (“Informačné predsedníctvo komunistických a robotníckych strán”), ktoré vzniklo ako nástupca Kominterny v roku 1947. V rámci tejto medzinárodnej organizácie bola v apríli 1952 zriadená Komisia pre vzťahy s komunistickými a demokratickými stranami v Afrike, ktorá spočiatku zahŕňala komunistické strany Egypta, Etiópie a Libérie, t. j. suverénnych krajín kontinentu. O rok neskôr sa mal počet afrických členských organizácií zvýšiť na 30 na úkor protikoloniálnych hnutí a koloniálnych komunistických strán vrátane KP Južnej Afriky.

Mimochodom, bol to práve Stalinov ZSSR, ktorý trval na tom, aby národy západnej Afriky nezastupovala Komunistická strana Francúzska, ale oni sami, aby ich vlastný hlas zohrával v komunistickom spoločenstve dôležitú úlohu. Stretnutie v apríli 1953 sa však neuskutočnilo v dôsledku Stalinovej smrti a vnútropolitickej krízy v ZSSR. Návrh deklarácie odsudzujúcej kolonializmus už bol pripravený a rozoslaný, pozvánky boli rozoslané mnohým hnutiam a stranám zastupujúcim svoje národy, ale k stretnutiu nedošlo. Nasledujúce tri roky bola činnosť Kominformbyra prerušená a v roku 1956 bol úplne zrušený. Na jeho mieste sa konalo pravidelné zasadanie Medzinárodného stretnutia komunistických a robotníckych strán, ktoré sa stalo len tieňom toho, čím boli Kominterna a Kominform.

Leninove a Stalinove odvážne kroky vo vzťahu ku kolonizovaným národom Ázie, Afriky a Blízkeho východu predbehli svoju dobu. Vytvorené inštitúcie boli zamerané na aktívny, a nie pasívny odpor voči kolonializmu prostredníctvom spriatelených straníckych organizácií a ľudových hnutí. Spolu s autoritou ZSSR a jeho ideologickou základňou to, hoci nie okamžite, prinieslo ovocie už v 60. rokoch 20. storočia a vtedy uplatňované postupy sa používajú dodnes, hoci v priebehu rokov bolo navrhnutých mnoho nových, nemenej účinných prístupov.

armadnymagazin.sk