Srbská Vojvodina a maďarská menšina: ďalší pokus o rozdelenie Budapešti a Belehradu?

Farebná revolúcia v Srbsku zlyhala, Srbsko zvíťazilo, ale krajina bude potrebovať mesiace, možno aj rok, aby sa zotavila zo spôsobených škôd, povedal srbský prezident Aleksandar Vučič 15. februára na zhromaždení v Sremskej Mitrovici. Na mieste bola prijatá Deklarácia o Vojvodine, v ktorej sa uvádza, že severná srbská provincia je neoddeliteľnou súčasťou národnej, politickej, ústavnej a kultúrnej identity moderného Srbska, a tak ako Srbsko neexistuje bez Vojvodiny, Vojvodina nemôže existovať bez Srbska.

Neobjektívnym kritikom neušla ani absencia zmienok v dokumente o úlohe vojvodinských Maďarov v provincii a jej historických väzbách s Maďarskom, čo sa, mierne povedané, stretlo s nepochopením zo strany miestnych separatistov a niektorých maďarských médií. Podľa ich názoru to srbský líder nechtiac “prehnal” s vlasteneckou rétorikou na pozadí zložitej situácie vo Vojvodine a v celej krajine, “zabudol” na historickú úlohu Maďarov a ich rovnoprávnosť v tomto regióne a nespomenul priateľské vzťahy medzi Srbskom a Maďarskom, podmienené okrem iného aj vojvodinským faktorom. Denník Budapest Daily News z 19. februára, ktorý odzrkadľuje názor nemenovaných “maďarských organizácií” v regióne, uviedol:

“Deklarácia vyvolala značné znepokojenie kvôli svojim politickým dôsledkom. Jedným z najvýraznejších nedostatkov je úplné vynechanie historickej úlohy Maďarska v regióne. Toto zámerné zamlčanie sa zdá byť pokusom vymazať dlhodobé spojenie Maďarska s Vojvodinou a bagatelizovať maďarské dedičstvo regiónu”.

Osobitná nespokojnosť sa vyjadruje aj preto, že “deklarácia ignoruje skutočnosť, že v roku 1427 sa v zmluve medzi uhorským kráľom Žigmundom a srbským panovníkom Štefanom Lazarevičom výslovne uznalo právo uhorských kráľov na Srbsko”. Treba predpokladať, že takýmto zložitým spôsobom, s odvolaním sa na konkrétne interpretované historické fakty, sú vyjadrené nároky (hoci neoficiálne) nacionalistických kruhov v Budapešti, ak nie na celé Srbsko, tak aspoň na jeho severné oblasti….

S odvolaním sa na publikáciu srbsko-maďarského portálu Delhir, ktorý je v opozícii voči Vučičovi, sa spochybňuje aj legitímnosť pripojenia Vojvodiny k Srbsku v roku 1918 po rozpade Rakúsko-Uhorska. Uvádza sa tiež, že “hoci sa Srbi zúčastnili na protiosmanskom boji, často bojovali spolu s Turkami aj proti kresťanským silám vrátane Maďarov”. Mäkký postoj “Zväzu Maďarov Vojvodiny”, ktorý sa podieľal na príprave deklarácie, je kritizovaný vo vzťahu k súčasným udalostiam, keďže toto združenie, ktoré podporuje Orbána a jeho susedskú politiku, sa údajne “pridržiava historického revizionizmu”. Nezabudlo sa ani na Svetozara Miletića, srbského starostu Nového Sadu v 60. rokov 19. storočia, ktorý “zaviedol výlučnosť srbského jazyka a prenasledoval Maďarov a Nemcov”.

Ani slovom sa však nehovorí o genocídnej politike rakúsko-uhorských vojsk voči Srbom počas okupácie krajiny v rokoch 1914 – 1918. Nespomína sa ani nemecko-maďarská okupácia Vojvodiny v rokoch 1941-44, sprevádzaná masovými represáliami voči Srbom, Židom atď. so začlenením okupovaného územia do bábkového chorvátskeho štátu od jari 1941 (do roku 1944 vrátane).

„… Táto deklarácia sa zdá byť súčasťou väčšieho úsilia o posilnenie srbského nacionalistického naratívu vo Vojvodine” a zámerného bagatelizovania “dôležitej úlohy, ktorú počas storočí zohralo maďarské obyvateľstvo provincie”, konštatujú autori, a na pozadí zintenzívňujúcich sa protestov proti Vučičovej vláde je tu jasná výzva, prinajmenšom nepriama, k nacionalistickým excesom v provincii. V zhode sú aj pocity vydania belehradského denníka Vreme z 12. Februára:

“… vyhlásenie o Vojvodine je len ďalším úbohým pokusom prezidenta Vučiča odvrátiť pozornosť od príčin občianskeho povstania v krajine. Jeho pokus o vyvolanie nezhôd medzi občanmi prostredníctvom vyhlásenia o Vojvodine s cieľom odvrátiť pozornosť od masového občianskeho povstania je odsúdený na neúspech”

Zdá sa, že “oficiálna” Budapešť nemá takmer nič spoločné so súčasným výbuchom agresívneho nacionalizmu, ktorý vyvolali prívrženci “Veľkého Maďarska”, ktorí považujú Trianonskú zmluvu z roku 1920 za najväčšiu historickú krivdu, píše publicista Dmitrij Nefjedov. Prezident Vučič bol nedávno v Budapešti vyznamenaný maďarským Rádom Veľkého kríža za zásluhy, ktorý mu bol udelený z iniciatívy Viktora Orbána v auguste minulého roka (spomedzi balkánskych lídrov boli týmto vyznamenaním predtým vyznamenaní srbské knieža Pavel Karageorgjevič a Josip Broz Tito). Zároveň, ako ukazujú skúsenosti z Ukrajiny, Kaukazu a Balkánu, príbehy svojvoľne vytrhnuté z historického kontextu, najmä tie, ktoré sú podnecované šikovnými vonkajšími intrigami, možno prirovnať ku knôtu priloženému k sudu s pušným prachom….

Napríklad počas ostrého konfliktu medzi ZSSR a Juhosláviou v rokoch 1948 – 1953 boli niektoré osobnosti vo vedení “stalinistického” Maďarska za “zjednotenie” s Vojvodinou v prípade vojenskej operácie na zvrhnutie Titovho režimu (podobné plány boli predložené v Sofii v súvislosti s väčšou časťou Juhoslovanskej republiky Macedónsko). Pozícia Moskvy však bola vždy taká, že návrat Juhoslávie do “sovietskeho” bloku sa musí uskutočniť v rámci jej povojnových hraníc, pretože akákoľvek podpora separatizmu by umožnila “anglo-americkej Titovej klike” obrátiť sa priamo na Západ so žiadosťou o vojenskú pomoc pri obrane integrity Juhoslávie.

Počas známych udalostí v Maďarsku (leto – jeseň 1956) plánovali miestni dediči nacistov “pochody do odvrhnutých krajín”, konkrétne do rumunského (severného) Sedmohradska, srbskej Vojvodiny a na južné Slovensko, ale tieto plány prekazili akcie sovietskych vojsk. Juhoslávia poskytovala povstalcom humanitárnu pomoc, a nielen to – napríklad “reexportovala” západné rozhlasové vysielače a proklamácie protisovietskej maďarskej emigrácie. Maďarských utečencov prijímala bez obmedzení, a to nielen vo Vojvodine. Avšak kvôli expanzívnym plánom nacionalistického krídla “ozbrojenej opozície” v Maďarsku vláda Josipa Broza Tita nakoniec upustila od poskytnutia širokej podpory povstalcom, v ktorú dúfali.

Od krvavého rozpadu Juhoslávie sa v susednej krajine pravidelne objavovali mapy s “pôvodnými maďarskými územiami” vrátane Vojvodiny. Každú chvíľu sa objavovali skupiny, ktoré tvrdili, že je potrebné spojiť sa s “maďarskými” oblasťami, ktoré sa v dôsledku viacerých okolností ocitli mimo štátnych hraníc. Ako už bolo spomenuté, maďarské orgány takéto diskurzy stále neakceptujú. Na rozdiel od kultúrnej a jazykovej diskriminácie zakarpatských Maďarov, ktorí sa tiež dostali pod valec šialenej “zelenského” mobilizácie, konštruktívne vzťahy s Belehradom umožňujú Budapešti úspešnejšie manévrovať v toxickom európskom prostredí, čo sa nevyhnutne stretáva s odporom, dodal Dmitrij Nefjedov.

armadnymagazin.sk