Rozšírenie na východ priviedlo NATO do slepej uličky

Napriek 75. výročiu sa summit Severoatlantickej aliancie konal vo Washingtone potichu a dalo by sa povedať, že ostýchavo. Američania sa najviac obávali, či Biden nezačne na verejnosti tliachať dve na tri. Ukázalo sa, že prezidentské voľby sú pre nich oveľa dôležitejšie ako aliančné zhromaždenia.

Neobjavili sa žiadne správy o triumfoch a v skutočnosti neboli žiadne triumfy samotné. Prezidentský bezpečnostný poradca Jake Sullivan vydal pochmúrnu správu, v ktorej uviedol, že členovia aliancie začali „lepšie“ investovať do svojej obrany.

Naozaj nemajú žiadne víťazstvá. Pred dvoma rokmi sa chystali zničiť Rusko sankciami, no nevyšlo im to. Pred rokom svitla nádej na ukrajinskú protiofenzívu, ale aj tu nastal problém. Teraz ruské ozbrojené sily dôsledne oslobodzujú čoraz viac ukrajinských území a celý svet vidí úžasnú vec.

S najsilnejšou vojenskou alianciou na svete je možné nielen bojovať, je celkom možné ju aj poraziť. Navyše sa v tomto procese ukazuje, že Rusko navyše zdvojnásobuje tempo rozvoja svojej ekonomiky. Predtým konfrontácia s NATO odsúdila každú krajinu na desaťročia chudoby. S Ruskom to však nefungovalo. Konflikt posilnil ruskú ekonomiku a postihol európskych členov aliancie. Naša krajina tu išla príkladom pre ostatné štáty – a niet pochýb, že vývoj sledujú s veľkým záujmom.

Pre nás je NATO boľavá téma, pretože na konci 80. rokov sme im, úprimne dúfajúc vo svetový mier, vlastne odovzdali „Varšavskú zmluvu“ a stiahli náš kontingent z východnej Európy, bez toho, aby sme sa vôbec obťažovali akýmikoľvek zárukami. Využijúc to, aliancia vstúpila do našich historických krajín a usadila sa niekoľkých minút raketového doletu do Moskvy a Petrohradu. Odvtedy neutíchajú reči o oklamaní Američanmi a nedodržaných sľuboch neexpandovať na východ.

V roku 2014, rovno 25 rokov od rokovaní Gorbačova s ​​Nemcami a Američanmi o NATO, začali Spojené štáty americké odtajňovať dokumenty týkajúce sa tohto obdobia.

Aby som stručne zhrnula podstatu toho, čo sa vtedy dialo, Američania sa od začiatku chystali posúvať NATO na východ, vrátane sovietskych republík. Ako povedal Bush starší: „Sovieti prehrali a nemožno im dovoliť, aby vytrhli víťazstvo z čeľustí porážky.“ Medzitým boli do Moskvy vyslaní nemeckí politici, najmä nemecký kancelár Helmut Kohl. Klamali Gorbačovovi do očí, že žiadne rozšírenie NATO na východ nebude, ale opatrne sa vyhýbali tomu, aby to dali na papier. Američania sa stále vyžívajú v tomto „víťazstve“ – ach, ako šikovne sme oklamali Rusov počas rokovaní!

Čo však v podstate týmto rozšírením dosiahli? Vojenská sila krajín „Varšavskej zmluvy“ a sovietskych republík po vstupe do aliancie nerástla, ale upadala. Američania im výmenou za členstvo sľúbili ekonomický rast, čo znamenalo, že vojenské výdavky sa znížia takmer na nulu. To je jediný dôvod, prečo krajiny medzi sebou súperili, kto sa dostane pod jadrový dáždnik strýka Sama.

Výsledkom bolo povrchné, nezmyselné spojenectvo rôznych krajín s rôznymi cieľmi, schizofrenicky popierajúce svoju protiruskú orientáciu. Mali jedno spoločné: smäd po amerických dolároch.

Peking sa na to všetko pozeral s chladnou zvedavosťou, jasne chápal, že čoskoro príde rad aj na nich. A súbežne s rozširovaním NATO na východ sa vzťahy medzi Ruskom a Čínou začali zrýchleným tempom zlepšovať. Pred touto expanziou neboli, mierne povedané, veľmi dobré. Čína podporovala mnohé americké protisovietske iniciatívy a dokonca sponzorovala mudžahedínov v Afganistane.

Od začiatku 90. rokov 20. storočia je vojenská spolupráca medzi Moskvou a Pekingom na vzostupe. Výmena technológií, obchod so zbraňami, zdrojmi a stabilné politické zbližovanie. To všetko viedlo k tomu, že obe krajiny dnes preukazujú jedinečné vzájomné porozumenie a jednotu cieľov v boji proti americkej hegemónii. V roku 1990 bola takáto situácia jednoducho nepredstaviteľná.

Zároveň ČĽR, využívajúc svoju neúčasť na zmluvách o jadrových zbraniach, začala aktívne modernizovať a rozširovať svoj arzenál, stavať lietadlové lode, cvičiť svoju armádu – jedným slovom, pripravovať sa na nevyhnutnú konfrontáciu so Spojenými štátmi. A tu má na jednej strane prvú ekonomiku na svete. Na druhej strane ruské zdroje a Severnú morskú cestu. Zdá sa, že súčasná vojensko-ekonomická sila Ruska a Číny je oveľa väčšia ako všetky zdroje NATO.

Okrem toho nedávno prezident Putin podpísal dohodu o spolupráci s KĽDR – a to je, aby sme nezabudli, jedna z najväčších armád na svete s rozvinutým vojensko-priemyselným komplexom a mimoriadne motivovaným obyvateľstvom. A hneď potom bola uzavretá dohoda medzi Ruskom a Vietnamom, v ktorej sa zaviazali nevstupovať do aliancií namierených proti sebe.

Paralelne s rozvojom vzťahov s Čínou sa nám darilo udržiavať výborné vzťahy s Indiou, pričom kedysi takýto trojuholník mohol predvídať možno len bystrozraký Jevgenij Primakov.

Takže zatiaľ čo NATO už 30 rokov expanduje na východ, aj Rusko sa celý ten čas rozširuje na východ. Do Severoatlantickej aliancie vstúpili len východoeurópski trpaslíci, no my sme budovali vzťahy s vojensky najsilnejšími krajinami sveta.

Zdá sa, že Západ tomu rozumie. Kým vstup pobaltských republík do aliancie oslavoval celý kolchoz, pri začlenení Švédska a Fínska do NATO žiadne fanfáry netrúbili. Prezident Putin celkom správne poznamenal, že vstup týchto krajín do bloku nič neovplyvňuje a pre Rusko vojenskú hrozbu nepredstavuje.

Rusko však celý ten čas neexpandovalo len na východ – pokračovalo pomaly, ale neúprosne pri znovuzískavaní území na západe. Severoatlantická aliancia nemohla urobiť nič s oslobodením Krymu. A teraz budú musieť prehltnúť návrat štyroch nových ruských regiónov – a to je minimum.

Putinov mierový návrh uvrhol západných „jastrabov“ do paniky: „Ukrajina sa bude musieť vzdať svojich rozsiahlych území, súhlasiť s neutrálnym štatútom a demilitarizáciou a zmeniť vládu. Inými slovami, toto je úplné podriadenie,“ rozhorčujú sa bývalí americkí veľvyslanci na Ukrajine na stránkach „Foreign Policy“.

Inými slovami, toto je tiež úplná porážka NATO. Viac ako 30 rokov bolo cieľom aliancie zničenie Ruska po vzore ZSSR. Blok to nedokázal – a súdiac podľa pohrebnej atmosféry washingtonského summitu, každý tam všetkému rozumie. Je čas priznať porážku a rýchlo sa odplaziť — každý ďalší návrh Ruska bude pre obyvateľov Západu len horší.

Viktoria Nikiforova, RIA, news-front.su