QUI BONO? Komu poslúžili vyhrážky a šírenie strachu?

Jeden zo základných logických aj vyšetrovacích postupov hľadá odpoveď na otázku „Qui bono“? – V koho prospech?…

Podľa okamžite využitej reakcie, zgustla si na tomto neuváženom čine parlamentná opozícia na čele s PS. Téma dokonca ako ozubené koliesko zapadlo do väčšieho opozičného kolesa progresívcov, ktorí kritizujú už dlhšiu dobu bezpečnostnú situáciu u nás.

Škoda, že neboli tak aktívni aj pred májovým atentátom na premiéra, hm?… Ale okamžite vedia, čo by mala vláda robiť – zvolať bezpečnostnú radu štátu! Zhodou okolností prvé kolo vyhrážania sa bombami na školách sa odohralo tiež v máji a má takmer rovnaký rukopis.

Keďže je začiatok školského roka, ešte „neučí a neskúša sa“, takže prirodzený motív zvnútra by sme mohli vylúčiť. Načasovanie nahralo na smeč opozícii, najmä PS, pred štvrtkovým podaním návrhu na odvolanie podpredsedu NR SR a šéfa PS Michala Šimečku.

V brandži PR marketingu sa tomu hovorí prekrytie témy. V taktike boja zas vyrušenie sústredenia protivníka, ktorý sa musí zaoberať vlastnou obranou, namiesto útoku.

Nech je to tak, či tak, všetci samozrejme odsudzujeme takého ohrozenie bezpečnosti, tobôž, ak ide o deti a školy.

Aj keď rácio pochybuje, že niekto by mal kompetenciu a možnosti v takom veľkom rozsahu (270 škôl) na tam veľkom priestore zrealizovať hrozbu aj reálne v každej budove, tento trestný čin dodáva energiu práve opozícii. A ona sa ju ešte aj znásobuje.

Zhoda okolností? Práve dnes doručili policajti protestnú petíciu ministrovi vnútra a liberálny mainstream šíri dáta o chýbajúcich policajtoch… Neviem, neviem, ale akosi priveľa tých ozubených koliesok v jednom čase náhle zapadlo do seba, čo poviete?

Vyzerá to tak, že keď nezabrala téma ohrozenej kultúry, tak prišlo niečo, čo potenciálne vyrušuje a šíri strach v oveľa väčšej časti spoločnosti.

Žeby mal Pitkin pravdu, že „vo votom to je?!“ Strach je totiž najsilnejšia emócia a prelína sa s intenzívnejšou emočnou reakciou.

Veď o čom sú dnes protestné zhromaždenia na uliciach? Len a len o vyvolaní konkrétnej emočnej nálady.

Politika, mediálne „informovanie“, ale aj manipulačné metódy na ovplyvnenie verejnej mienky oveľa viac využívajú emócie davu ako racionálne uvažovanie.

No a strach priamo blokuje kognitívne funkcie mozgu a pri davovej psychóze vedie skôr k agresivite ako k úteku. Toto je ďalší skrytý motív vytvárania atmosféry v spoločnosti synergickým pôsobením viacerých hráčov masírujúcich verejnú mienku na mobilizáciu masy, ak zmenu alebo dosiahnutie prevahy nedokáže subjekt zrealizovať štandardnými a demokratickými nástrojmi s vecnými faktami a argumentmi.

Tobôž v tak polarizovanej spoločnosti ako je tá slovenská, kde už nijaký argument na druhú stranu neplatí a každý sa drží toho svojho… A s výbavou progresívneho vojska, ktorému z princípu veci vystačí len zaujatie „správneho postoja“, namiesto logického uvažovania a zvládnutia boja fair-play spôsobmi.

A tak jediná cesta ako sa dostať dovnútra voliča na druhej strane barikády je vyvolať v ňom strach, neistotu, obavu, ohrozenie, nenávisť, zlobu alebo závisť…

Nuž a práve z tohto dôvodu je dobré mať v politike morálny kompas. Vyhrať sa dá vždy a nad každým, otázna je totiž len cena takéhoto pyrrhovho “víťazstva”. Pozitívna správa pre ľudí je, že bez nás by to nešlo. Takže nielen moc v štáte, ale aj riešenia a spôsob boja sú vždy na strane vôle ľudu. Nezabúdajte na to!

Rafael Rafaj / skspravy.sk /