Po atentáte:  Musí sa zmeniť kontrola médií, ktoré napätie riadne rozdúchavali

Efektívnosť štátnej ochranky sa snažili rozbiť práve progresívni novinári.

A to mohutným úderom, píše v statuse v reakcii na okolnosti atentátu na Roberta Fica exminister Juraj Draxler. Jeho komentár uverejňujeme ďalej v plnom znení.

Nedá mi nevyjadriť sa k jednej technickej veci. Novinári dnes tak trochu zo zúfalstva, že o atentáte nemôžu hovoriť agresívnejšie (to by už verejnosť naozaj nezniesla), sa snažia aspoň navážať do práce štátnej ochranky.

Pripomeniem: keď sa pritom na sklonku predošlej vlády Smeru začala ráznejšie riadiť ochranka, pod novým šéfom, boli to práve progresívni novinári, kto okolo toho spustil nevídaný krik.

Zverejňovali príbehy o tom, ako vraj zamestnanci trpia, keď sa od nich žiada, aby naozaj splnili fyzické previerky.

A denník SME mal dokonca úplne neuveriteľný rozhovor s človekom, ktorý musel z ochranky odísť pre neschopnosť, ako sa sťažoval, že on predsa bol len v stráži budov, prečo by mal ovládať nejaké chvaty a podobne. Bola to normálna kampaň.

No a veľmi vítanou príležitosťou potom bola aféra okolo únosu vietnamského občana (ktorý vo vlasti spreneveril značné prostriedky) cez slovenské územie, s čím naša vládna ochranka proste nič nemala a ani nemohla mať.

Ale najmä na ňu smerovali rôzne vyrývačné otázky: ako to, že si naši ochrankári nevšimli, že si Vietnamci možno do lietadla v rámci svojej delegácie berú niekoho naviac a podobné nezmysly, hoci s ne-VIP členmi nejakej delegácie naša ochranka vôbec nič nemá.

Doslova sa snažili ochranku rozbombardovať. Potom sa navyše ešte zmenili pomery, a po roku 2020 zlaxnel, za Matoviča a Hegera, prístup ku všetkému, tak v štátnej správe, ako aj v bezpečnostných zložkách.

Pritom vyškoliť kvalitnú ochranku, alebo aj dostať ju späť na dobrú úroveň, nie je otázka pár mesiacov.

Čím nechcem povedať, že nutne majú pravdu rôzni písači o tom, ako sa vraj nepostupovalo, ako malo a podobne. Situácia pre ochranku totiž bola reálne veľmi zložitá: 71-ročný dôchodca mimoriadne rýchlo vytiahol zbraň, po tom, ako úplne chladnokrvne číhal, kontrolujúc situáciu okolo seba, na správny okamih.

Niet sa čo čudovať, že bezpečnostné zložky musia mimoriadne starostlivo preveriť pozadie atentátu, vzhľadom na viacero týchto dosť podozrivých indícií. A aj verziu, že predsa len nešlo o čin osamelého blázna, ktorý s nikým ďalším už nespolupracoval.

Mimochodom, komicky v tom všetkom pôsobí vystupovanie niekoho ako je Štefan Hamran. Ten mal v polícii vždy povesť administrátora (a vraj schopného, kým ho matovičovci nedali na funkciu prezidenta PZ, na čo sa už len vzhľadom na jeho samoľúbosť a iné vlastnosti totálne nehodil). Ale rozhodne nie nejakého taktika, človeka terénu.

Ale to nič, on sa vždy cítil tak trochu ako James Bond a teraz mu zjavne dobre padne, že noviny od neho chcú, aby hodnotil taktiku situácie. Aj keď jeho bývalí kolegovia sa z jeho sebavedomia trochu škrabú na hlave.

Každopádne, aj vzhľadom na to, čo sa stalo, je asi jasné, že sa končia časy, keď sme si mohli dovoliť správať sa príliš uvoľnene a ležérne.

Štát sa snažia z vonku destabilizovať bombovými vyhrážkami masívnemu počtu inštitúcií (a nie, asi sotva to robia Rusi – ťažko by na to použili vlastné emailové služby, čo je logika, ktorú, mimochodom, kaviarni ťažko vysvetľovať, okrem toho že na tej strane ani nikto nemá dôvod nás napádať). A k tomu sa pridal aj takýto priamy, fyzický útok na premiéra, a na štát.

Musí sa zmeniť kontrola médií, ktoré napätie riadne rozdúchavali, a takisto sa musí viac investovať do vnútornej bezpečnosti (aj obrany štátu). Inak to nepôjde.

Juraj Draxler/skspravy.sk