Obyčajné srdce…

Malý štvorkomorový svalový orgán v našom tele, životne dôležitý, bez ktorého je náš život nemožný. Za minútu musí usilovne pracovať a prečerpať približne päť litrov krvi, malým krvným obehom ju odkysličenú dostať do pľúc a odtiaľ veľkým krvným obehom okysličenú späť do celého tela. Keď sa zastaví nastáva smrť…
A možno preto sa srdce stalo symbolom lásky, ľudskosti, dobra, duše…

O dobrých ľuďoch sa hovorí, že majú veľké srdce, alebo srdce na dlani, ktoré dokážu rozdávať. Dokážu rozdávať samých seba, dávať pocit lásky a pokoja, dokážu rozdávať radosť, šťastie, smiech všade tam, kde sú potrebné.
O tých zlých sa hovorí, že srdce nemajú, alebo ho majú ako z kameňa, chladné, bezcitné. Takíto ľudia nedokážu dať tomu druhému nič dobré, pretože dobro v nich nie je. Rozdávajú len trápenie a bolesť.
V ľudskom srdci vzniká najkrajší ľudský cit, láska. Tá láska, ktorá dokáže robiť ľudí lepšími, šťastnejšími, krajšími.
Láska, ktorá dokáže srdce rozospievať, rozosmiať, rozjasať. Dokáže povzniesť ľudskú dušu do výšav, do Božských sfér.
Láska, ktorá začne rásť ako maličké semienko a ak ju dokážeme správne vyživovať a opatrovať, tak z nej vyrastie nádherná rastlina prinášajúca plody.
Ak ju prestaneme opatrovať, dusíme ju, ničíme, zomiera.
Keď zomrie láska, srdce bolí. Je to oveľa silnejšia bolesť tá skutočná fyzická.
Keď zomrie láska, srdce plače slzami smútku, beznádeje a ničoty a duša sa chveje bolesťou a utrpením.
Keď zomrie láska, zomiera kus duše a nás samotných…
Srdce raníme aj zlom a zradou. Aj vtedy bolí a krváca smútkom.
Srdce bolí, keď stratíme odchodom do nenávratna niekoho, koho veľmi milujeme.
Srdce je najlepšou ľudskou skrýšou. Dokáže všetko starostlivo skryť, aj lásku, aj bolesť.
V srdci sú skrytí aj tí, o ktorých sme prišli a spomienky na nich.
V srdci máme ukrytú aj ich lásku, ktorú nám dali.
Obyčajné srdce, veľké asi dve spojené ruky, malé a pritom tak veľké a dôležité.

Keď sa zastaví nastáva smrť,
Keď ho necháme skamenieť, zomiera duša. Keď zomrie duša, zomierame navždy…

S úctou Devana