Objatie Boha…

V živote človeka často prichádzajú chvíle keď sa pýtame : „Prečo ja?“
Pýtame sa to vždy, keď dostávame od života náročné lekcie. Snažíme sa nájsť odpovede a racionálne vysvetlenia našich trápení a bolestí najmä vtedy, keď sa ešte nestačíme pozviechať psychicky a často aj telesne z jednej rany a vzápätí dostaneme druhú.
Odpovedí sa však dočkáme málokedy vtedy, keď ich potrebujeme.

Prichádzajú nečakane a prinášajú často prekvapivý pohľad na udalosti, ktoré sme museli prežiť.
Zrazu chápeme súvislosti a vieme, že všetko to, čo sme prežili, alebo prežívame, má svoj význam v našom živote.
Dokážeme pochopiť stratu blízkych ľudí, chorobu, utrpenie, bolesť. Dokážeme pochopiť, prečo do našich životov prichádzajú rôzni ľudia, ktorí formujú náš život, možno aj za cenu veľmi ťažkých životných lekcií.
Pochopíme, že musíme strácať, aby sme mohli nachádzať.
Pred nejakým časom som prežívala obdobie otázok, musela som sa vyrovnať s mnohými životnými peripetiami. Bolo to v čase, keď malo prísť v mojom živote obdobie pokoja a duševného oddychu po dosť náročnom životnom období.
A práve naopak, prišli úplne nové problémy a starosti, ktorým som musela čeliť.
Mnoho z toho predchádzajúceho som už mala nejakým spôsobom v sebe vysporiadané a myslela som si, že príde vytúžený nielen telesný, ale hlavne duševný oddych.
Chvíľku síce bolo obdobie ticha pred búrkou a tá životná búrka udrela v plnej sile.
Napriek tomu som sa snažila žiť najlepšie ako som vedela.
Pýtala som sa „prečo?“, ale odpovedí som sa nedočkala.
Raz v lete som bola doma úplne sama, len s naším psíkom. V noci padali Perzeidy a ja som ležala na deke a pozerala som na nočnú oblohu. Počúvala som hudbu, hladila psíka, ktorý ležal vedľa mňa.
Zrazu som mala pocit, že som úplne splynula so Zemou a Vesmírom, cítila som sa ako malá kvapôčka vody, ktorá tvorí veľký oceán, ako zrniečko hliny, ktoré tvorí Zem, ako malý kúsok hviezdneho prachu, ktorý tvorí vesmír. Cítila som neuveriteľný pokoj a vnímala veľkosť a krásu toho, čoho som aj ja súčasťou.
V tej chvíli som cítila som objatie skutočného Boha. Boha, ktorý je súčasťou každého z nás, súčasťou našej duše… Cítila som jeho veľkosť a nekonečnosť… Cítila jeho silu, dobrotu a lásku a obrovskú pokoru pred životom samotným…
Necítila som sa osamelá, bola som súčasťou veľkého zázraku života a vesmíru.
A dostala som odpovede na otázky.
Všetko to, čo som musela prežiť, zmenilo môj pohľad na mnohé.
Dokázala som sa zmieriť s tým, s čím som sa nemohla zmieriť. Dokázala som sa vyrovnať nielen s vlastnou smrteľnosťou, ale aj mojich blízkych.
Pochopila som, že čas, ktorý máme všetci vymeraný tu na Zemi, je nemenný a je veľmi vzácny.
Pochopila som, že ho môžem prežiť úplne inak, lepšie, zmysluplnejšie.
Životné lekcie mali zrazu svoj význam a dali zmysel môjmu životu.
Je veľmi ťažké písať o takýchto skúsenostiach, pretože sú veľmi osobné.
Ale píšem o nich preto, lebo mnohí z nás dokážu život, ktorý je veľkým a vzácnym darom úplne premárniť.
Vlastnou hlúposťou a sebeckosťou ho dokážu ničiť nielen sebe, ale hlavne najbližším.
Mnoho ľudí nikdy v živote nepocíti objatie Boha, nemám tým na mysli toho, ktorého poznáme z náboženstiev, ale toho skutočného, ktorý vytvára vesmírny poriadok a dal nám slobodnú vôľu. Nepocítia ho z jednoduchého dôvodu. Nehľadajú ho, nepotrebujú ho, netúžia poznať zmysel vlastného bytia.
A pritom ho majú veľmi blízko. Majú ho v sebe, ale radšej umlčia jeho hlas, aby nemuseli prevziať zodpovednosť za svoj vlastný život a skutky.

Viem, že my ľudia robíme chyby. Viem, že sa stále za niečím ponáhľame, stále niečo hľadáme. Snažíme sa byť silní…

Nie nemusíme byť silní za každú cenu. Občas máme právo byť aj slabými a práve vtedy nás Boh objíme a dá nám silu žiť…

S úctou Devana