NATO sa zameriava na Čínu. To znamená nasledovné

Aliancia NATO posilnila svoje východné krídlo v súvislosti s vojnou Ruska na Ukrajine, ale jej pozornosť sa začína presúvať ešte viac na východ: k Číne, píše Alice Tidey pre Euronews.

To viedlo ku kritike zo strany niektorých členských štátov aliancie, ale aj Pekingu, že sa aliancia odkláňa od svojho pôvodného mandátu. Tvrdia, že transatlantická aliancia by mala zostať len transatlantickou.

Napriek tomu sa Čína dostala do novej strategickej koncepcie aliancie, ktorá bola zverejnená v lete, a na program ministerského zasadnutia NATO, ktoré sa konalo tento týždeň v Bukurešti.

“Čína nie je protivníkom, ale zintenzívňuje vojenskú modernizáciu, zvyšuje svoju prítomnosť od Arktídy po západný Balkán, od vesmíru po kybernetický priestor a snaží sa kontrolovať kritickú infraštruktúru spojencov NATO,” uviedol pred zasadnutím generálny tajomník Jens Stoltenberg.

Postoj NATO voči Rusku zahŕňa desaťtisíce vojakov a dôležité vojenské kapacity od systémov protivzdušnej obrany a raketových nosičov až po stíhačky a vojnové lode rozmiestnené po celej Európe.

Spojenci tiež pravidelne vykonávajú spoločné cvičenia na súši, na mori a vo vzduchu, ktoré sa konajú kdekoľvek medzi Arktídou a Stredozemným morom.

Mohol by sa tento model zopakovať v indo-tichomorskom regióne, aby sa čelilo Číne? Je to veľmi nepravdepodobné.

Štyria spojenci NATO vrátane dvoch európskych však majú podiel v Indopacifiku a akýkoľvek konflikt v tejto oblasti by ich mohol vtiahnuť. Cieľom tohto článku je preto predvídať, čo by sa mohlo v regióne stať, aká by mala byť reakcia aliancie a čo to znamená pre európsku obranu.

Jedného dňa by Čína mohla zaútočiť na USA

USA, ktoré sú najväčším prispievateľom do NATO, stoja za snahou, aby aliancia považovala Čínu za hrozbu a pripravila sa na ňu, pretože jej západné pobrežie a zámorské územia vrátane Havaja a Guamu z nej robia tichomorskú krajinu.

Washington vo svojej najnovšej národnej bezpečnostnej stratégii uviedol Čínu ako svoju “najzávažnejšiu geopolitickú výzvu” a “jediného konkurenta, ktorý má v úmysle zmeniť medzinárodný poriadok a čoraz viac aj ekonomickú, diplomatickú, vojenskú a technologickú silu, aby to dokázal”.

Americký štátny tajomník Antony Blinken po stredajšom zasadnutí NATO zdôraznil, že “neusilujeme o konflikt s Čínou, naopak, chceme sa mu vyhnúť”, ale že “pracujeme na tom, aby sme sa konkrétnymi spôsobmi prispôsobili tejto výzve”.

Napriek tomu v Pentagóne “absolútne uvažujú o tom, že Čína by jedného dňa mohla zaútočiť na Spojené štáty,” uviedla pre Euronews Kristine Berzinová, vedúca pracovníčka pre bezpečnostnú a obrannú politiku v think tanku German Marshall Fund of the United States.

“Je to v krátkodobom horizonte nesmierne pravdepodobné? Nie. Je to možné v strednodobom až dlhodobom horizonte? Áno, je to znepokojujúce,” dodala.

Stratégia USA voči Číne podľa dokumentu o národnej bezpečnosti zahŕňa zabezpečenie toho, aby spojenci a partneri boli na rovnakej vlne, aby mohli konať “so spoločným cieľom a v spoločnej veci”.

Európski spojenci však zatiaľ nie sú takí, najmä preto, že vojenskú hrozbu nehodnotia s rovnakou naliehavosťou.

Nielen zbrane, munícia a rakety

Krajiny EÚ vnímajú Čínu ako systémového súpera, konkurenta a partnera a miera, do akej ju vnímajú ako jednu z týchto možností, sa líši od hlavného mesta k hlavnému mestu, najmä v závislosti od hospodárskych väzieb.

Niekoľko faktorov však začalo misky váh čoraz viac nakláňať na stranu systémového rivala.

Sú to odmietnutie Číny odsúdiť ruskú vojnu na Ukrajine, rastúce uvedomenie si, že čínske investície do európskej kritickej infraštruktúry môžu niesť bezpečnostné riziká, a veľká obchodná nerovnováha v prospech Číny, pričom Peking obmedzuje prístup zahraničných hráčov na svoj trh.

Je tu aj agresívnejšia rétorika voči Taiwanu, ktorý Peking považuje za súčasť svojho územia, jeho zastrašujúce správanie v Juhočínskom mori a hraničný spor s Indiou.

V Európe sa však bojuje s Čínou najmä o hodnoty, vplyv a záujmy.

Indopacifický región je globálnym obchodným centrom. Približne 60 % námorného obchodu prechádza cez Áziu a približne tretina cez Juhočínske more, takže akékoľvek narušenie tohto priestoru by malo dôsledky aj pre Európu.

“Existuje celý rad situácií v geostrategickej a geoekonomickej oblasti, ktoré sa môžu týkať členských krajín NATO, a to najmä otázky zásobovania alebo aj otázky potravín, životného prostredia, v istom zmysle aj veľké pandémie, všetky tieto otázky sú otázkami bezpečnosti,”povedal pre Euronews Philippe Le Corre, nerezidentný senior fellow z Carnegie Europe.

“Je to bezpečnosť v najširšom zmysle, nie sú to len zbrane, munícia a rakety,” dodal.

Podľa odborníkov je čoraz nepríjemnejšie aj neustále úsilie Číny využívať svoju hospodársku silu a geopolitický vplyv na zasievanie nejednotnosti v medzinárodných organizáciách.

“Svet medzinárodných organizácií alebo multilaterálnej diplomacie je niečo, čo je pre Európsku úniu a európske krajiny nesmierne dôležité,” povedala Berzinová a ako príklad uviedla snahy Svetovej zdravotníckej organizácie vyšetriť pôvod pandémie COVID-19.

“Čína sa usilovala o vstup do všetkých relevantných medzinárodných organizácií a strategicky ich zvnútra podkopávala.”

Môže sa Európa brániť?

Pre spojencov NATO ide o dve úlohy: chrániť svoje hodnoty a záujmy doma prostredníctvom silnejšej kybernetickej odolnosti a boja proti dezinformáciám, ako aj väčšej angažovanosti v Arktíde a vo vesmíre; a v regióne prostredníctvom posilnených vzťahov s miestnymi partnermi.

“Čína sa so záujmom pozerá na to, čo sa deje okolo Ukrajiny – sankcie, režim hospodárskych sankcií a tak ďalej – a na spôsob, akým krajiny NATO pomáhajú Ukrajine, a uvažuje, že toto je to, čo sa z toho môžeme naučiť v prípade útoku na Taiwan,” tvrdí Le Corre.

USA a Kanada, ako aj Francúzsko a Spojené kráľovstvo majú aliancie v Indopacifiku a hlavnými partnermi sú Japonsko, Južná Kórea, Austrália a Nový Zéland.

Niektoré z týchto aliancií sú formalizované, ako napríklad Quad – Austrália, India, Japonsko, USA – a AUKUS, ktorý zahŕňa Austráliu, Spojené kráľovstvo a USA.

Pre týchto spojencov NATO to môže znamenať ešte väčšie posilnenie ich vojenskej spolupráce a interoperability s týmito krajinami a organizovanie väčšieho počtu spoločných vojenských cvičení, hoci Berzinová aj Le Corre uviedli, že sa to bude robiť bilaterálne a nie prostredníctvom NATO.

Na úrovni aliancie je však stále potrebná reflexia.

“Francúzsko je zaujímavý prípad, povedal by som, pretože má veľmi veľkú námornú doménu. Má pevninu, zámorské departementy a územia v Tichomorí. Môže spustiť článok 5 NATO v prípade, že by bolo dotknuté jeho územie?” povedal Le Corre.

“Je to jednoznačne nová oblasť, pretože doteraz sa NATO v tomto regióne neangažovalo.”

Ďalší vplyv, ktorý by toto rastúce americké zameranie na Indopacifik mohlo mať na Európu, je menší počet amerických vojakov a zariadení na jej území.

“Zo strany USA existuje dlhodobá filozofická námietka, aby platili účet za európsku obranu,”povedala Berzinová.

A hoci “USA by chceli zostať v Európe a vážia si svojich európskych partnerov a vnímajú Rusko ako hrozbu a sú úplne, úplne filozoficky, strategicky, ideologicky na strane Európy, otázka teraz znie, či sú americké kapacity a spôsobilosti schopné zvládnuť európsky teritoriálny vojenský útok aj pacifický útok súčasne.”

“A ak sa to stane, dokáže sa Európa ubrániť? O tom sa dnes hovorí viac ako v minulosti,” povedala.

hlavnespravy.sk