Kto naozaj si?

Túto otázku som dostala v jednej diskusii pod článkom. Zvláštna otázka, však?

Premýšľame niekedy, kto naozaj sme, prečo tu sme?

Často o tom premýšľam, kto naozaj som…

Som živá bytosť, človek, žena…

Som malé zrniečko vesmírneho prachu z ktorého je stvorený celý Vesmír. Lenže mne ten, ktorého nazývame rôznymi menami vdýchol život, tak ako aj ostatným živým bytostiam na našej Matke Zemi a dostala som od neho výnimočný dar „Dušu“. Poslal ma tam, kde som potrebná a užitočná.
Som malá kvapôčka vody z ktorej sa skladá nekonečný oceán Života na Zemi. Tak ako voda dáva život, tak aj ja som dala život ďalším životom a prijala ich ako dar nesmiernej ceny od Stvoriteľa.
Som úplne normálny človek s prednosťami i chybami, tak ako každý z nás.
Život vnímam ako zázrak a dar a som veľmi vďačná za každý deň, čo tu môžem byť. Mám obrovskú úctu k nemu a vážim si ho, aj keď niekedy veľmi bolí.
Zažila som veľa bolesti a vďaka nej som dokázala napredovať a vnímať svet okolo seba inými očami.
Vidím jeho skutočnú hodnotu a krásu. Vnímam Zem ako krásnu, živú bytosť a veľmi ju milujem. Bolí ma keď vidím, ako sa ľudia dokážu bezohľadne správať k niečomu tak dokonalému. Pomaličky ju zabíjame a potom sa čudujeme, keď sa bráni…
Som nenapraviteľný utopista a vždy sa snažím v tom druhom vidieť predovšetkým jeho dobré stránky.Mnohokrát som sa sklamala, ale nikdy sa nevzdám hľadať v ľuďoch dobro.
Som nenapraviteľný utopista, keď veľmi túžim po tom, aby sa ľudia k sebe správali ako ľudia a dávali prednosť láske pred nenávisťou, štedrosti pred chamtivosťou a lakomstvom, porozumeniu pred nezmyselnými, nič neriešiacimi konfliktami, úsmevu pred zamračeným pohľadom, mieru pred vojnou…
Túžim po tom, aby ľudia vo svete nehladovali. Deti nezomierali od hladu a kvôli vojnám a nemuseli ťažko robiť, len aby prežili. Mali šťastné bezstarostné detstvo…
Vidím, ako veľa ľudí zabúda na to kým a čím sú, len kvôli vlastnému egoizmu a strácajú zbytočne čas, ktorý im bol vymeraný, pachtením sa za niečím, čo im v konečnom dôsledku neprinesie nič hodnotné…
A hlavne objavila som svoje stratené korene, milujem túto krajinu, tento národ, tradície a skutočnú vieru, ktorú sa nepodarilo zničiť ani po viac ako tisíc rokoch.
Som človek a mojou životnou filozofiou sa stalo hľadanie ľudskosti vo všetkom a nehanbím sa za to.
A po čom naviac túžim?
Aby si ľudia uvedomili kým naozaj sú a pochopili, čo je ich poslaním. A našli v sebe to, čo ich robí ľuďmi.

S úctou Devana