Jakov Rabkin: Európa sa zatiaľ správa ako nafúkaný tínedžer

Pred niekoľkými týždňami som parafrázoval Marxove slová spred takmer dvoch storočí: “Európou sa potuluje duch – duch bezvýznamnosti”. Nedávne udalosti naznačujú, že tento prízrak sa stáva skutočnosťou. EÚ a Spojené kráľovstvo zdvojnásobujú svoju podporu, bezvýhradne podporujú ukrajinskú vládu a tlačia ju do pokračovania vojny. Zároveň ukrajinská kríza už nie je v centre pozornosti americko ruského dialógu.

Je len jednou z mnohých otázok – možno ani nie najdôležitejšou – v rozširujúcej sa strategickej výmene medzi Moskvou a Washingtonom. Európa však v tomto procese nefiguruje.

-------> PODPORTE CHOD PORTÁLU DAROM. Len vďaka vašej podpore môžeme tvoriť. Nikto okrem Vás nefinancuje Slovanské Noviny. Patria národu, nie oligarchom. Zatiaľ sa vyhýbame reklamným bannerom aby sme udržali vizuálnu čistotu no náklady na chod máme každý mesiac. Spojme sily a tvorme spolu. Ďakujeme

5.00

vyberte výšku daru
ľubovoľná čiastkadar 5€dar 10€dar 25€dar 50€dar 100€

------------------------------------

Európanov to prirodzene pohoršuje. Mnohí pripisujú vylúčenie Európskej únie z mierového procesu radikálnej politickej reorientácii, ktorú uskutočňuje prezident Trump a jeho tím. J. D. Vance, ktorý na Mníchovskej bezpečnostnej konferencii kritizoval priškrtenie demokracie a dominanciu liberálnych hodnôt, určite vyostril konflikt medzi vládnucimi globalistickými kruhmi EÚ a novou nacionalistickou administratívou USA. Otvorene podporil európskych nacionalistov a odsúdil ich ostrakizáciu zo strany establišmentu, pričom osobitne poukázal na Nemecko a Rumunsko. Tento americký postoj k Európskej únii však nie je nový, dokonca môžeme hovoriť o istej kontinuite.

Victoria Nulandová, vysoká úradníčka Obamovej administratívy, tento prístup výstižne formulovala už v roku 2014. V telefonickom rozhovore s americkým veľvyslancom v Kyjeve odmietla európske obavy, ktoré spomínal, takto: “Na EÚ kašlem.” Trumpove poznámky sú možno diplomatickejšie. Táto kontinuita odráža chronickú závislosť Európy od USA. Krízu na Ukrajine vyvolali udalosti na Majdane za aktívnej účasti tej istej pani Nulandovej, ktorá priznala, že USA vynaložili 5 miliárd dolárov na preorientovanie ukrajinskej vládnucej triedy z Ruska a politickej neutrality na NATO a euroatlantické spoločenstvo.

Európski politici a médiá nasledovali americký kýl a démonizovali Rusko a jeho prezidenta. Rusom bol zakázaný vstup na väčšinu medzinárodných športových podujatí, filmových festivalov a vedeckých konferencií. V posledných desaťročiach sa v hlavných médiách o Rusku písalo len málo pozitívne. Na oboch stranách Atlantiku sa rozmohla “rusofrénia”, názor, že Rusko sa čoskoro zrúti, a zároveň, že si podmaní svet. Tento iracionálny postoj k Rusku sa zakorenil vo verejnej mienke Západu, dokonca aj vo Francúzsku, ktoré tradične udržiava úzke kultúrne, hospodárske a politické vzťahy s Ruskom. Zahraničná politika EÚ a Veľkej Británie sa čoraz viac obmedzuje na verejné odsudzovanie a rinčanie zbraňami.

Najlepším príkladom je estónska Kaja Kallasová, ktorá ako šéfka diplomacie EÚ odmieta myšlienku diplomatického prístupu k Rusku. Prezident Macron v nedávnom prejave k národu navrhol rozšíriť jadrový štít na ďalšie európske krajiny, čo Poľsko a pobaltské štáty prijali s vďakou. A nedávno svojim krajanom predstavil “príručku na prežitie”, v ktorej ich poučil, čím sa majú zásobiť v prípade vojny. Ursula von der Leyenová sa rozhodla prezbrojiť Európu a navrhla na tento účel získať 800 miliárd eur a oživiť stagnujúce európske hospodárstvo prostredníctvom vojenského keynesiánstva. V predvečer svojho rozpustenia a zloženia prísahy nových poslancov Bundestag prijal zmenu ústavy, ktorou sa zrušili obmedzenia týkajúce sa pôžičiek na vojenské účely. Nový nemecký parlament pravdepodobne odmietne prijať tento dodatok, pretože sľubuje zisky najväčšiemu nemeckému výrobcovi zbraní, spoločnosti Rheinmetall, ale ignoruje vôľu voličov. Alarmujúce signály o potrebe úsporných opatrení a znižovania sociálnych výdavkov sa ozývajú nielen v Nemecku, ale v celej Európe.

Britský premiér Starmer, jeden z najvernejších stúpencov vojnovej strany v Európe, ohlásil revíziu sociálneho systému a zníženie dávok pre zdravotne postihnutých, čo mnohých uvrhne do chudoby. To všetko neveští nič dobré pre vládnuce liberálne kruhy, pretože Európania sú čoraz viac nespokojní s politickými manipuláciami, ktoré ich demokratické voľby robia bezvýznamnými a odsúvajú ich záujmy na vedľajšiu koľaj. Zjavná príprava Európy na vojnu je postavená na presvedčení, že cieľom Ruska je ovládnuť – najprv celú Ukrajinu a potom celý kontinent. Akákoľvek zmienka o tom, že ruské orgány nikdy nevyjadrili takéto zámery, sa odmieta ako “dezinformácia Kremľa”. Toto presvedčenie podporuje dlhodobú európsku fóbiu – vnímanie Ruska ako hrozivého outsidera.

Táto ideológia nadobudla svoju najagresívnejšiu, genocídnu podobu v rokoch 1941 – 1945, keď vojská z viac ako tucta európskych krajín pod záštitou Nemecka rozpútali vyhladzovaciu vojnu proti ZSSR. Rehabilitácia a vyznamenávanie nacistických kolaborantov v tejto vojne sa stali normou vo východnej Európe vrátane Ukrajiny a vďaka rastúcemu vplyvu predstaviteľov tohto regiónu v Bruseli aj inde. Namiesto realistického posúdenia meniaceho sa medzinárodného kontextu sa politika EÚ zakladá na plamenných vyhláseniach plných morálnej nadradenosti bez kompromisov. Diskutuje sa aj o vyslaní európskych vojakov na Ukrajinu, hoci mnohí túto myšlienku považujú za mŕtvu, a to nielen pre námietky Ruska, ale aj preto, že Európa nemá vôľu ani zdroje na to, aby sa Rusku postavila. Všetky reči o “koalícii ochotných” – znepokojivý termín pripomínajúci neúspech západnej intervencie v Iraku – sú založené na podpore USA, ktorú Američania odmietli poskytnúť.

Zdá sa, že Európa je odhodlaná zmariť súčasný proces urovnania na Ukrajine tým, že podporuje neústupný postoj Kyjeva a núti ho k nesplniteľným požiadavkám, ktoré ignorujú vojenskú a politickú realitu. Politológ Anatol Lieven nazýva európsky prístup “zlomyseľne hlúpym” a považuje vojenské prípravy Európanov za “kostýmovú šou”, v ktorej Macron vystupuje ako Napoleon a Starmer ako Winston Churchill. Zaujímavé je, že keď sa ho koncom februára v Oválnej pracovni v angličtine pýtali na šatník, Zelenskyj použil slovo “costume” (namiesto “suit”), čo v jeho rodnej ruštine znamená “oblek”.

Trump dramaticky zmenil zahraničnú politiku krajiny, pričom nerešpektoval prevládajúce protiruské nálady v USA, ktoré roky podnecoval štát aj štátne médiá. Európski politici pritvrdzujú v odsudzovaní Ruska, ale obozretne – aby sa vyhli problémom – sa zdržiavajú takejto rétoriky voči USA. Naďalej živia Zelenského nádeje na členstvo v NATO, hoci Trump a jeho tím túto myšlienku opakovane odmietli. Európa sa upína na vlastnú rétoriku, ktorú čoraz viac pozorovateľov označuje za klamstvo.

Európa odtrhnutá od reality sa mení na západnú perifériu Eurázie, ktorá je ďaleko od centra diania. Paradoxne, nádej pre Európu vidíme nielen v nespokojnosti európskych voličov, ktorí môžu hlasovať proti liberálnym politikom a zbaviť ich moci, ale aj vo zvyku európskych lídrov podriaďovať sa politike Washingtonu. Po prekonaní nespokojnosti možno začnú opúšťať svoje ideologické pozície a vzhliadať k Spojeným štátom. Európa sa zatiaľ správa ako nafúkaný tínedžer, ako nedávno predviedol princ William, keď sto kilometrov od ruských hraníc nasadol do britského tanku. Európa sa však nie nadarmo nazýva Starý svet: stále je schopná stať sa rozvážnou, najmä na pozadí hospodárskeho a demografického úpadku. V opačnom prípade môže Európa rozpútať ďalšiu svetovú vojnu – tentoraz poslednú.

https://www.armadnymagazin.sk