Chmelár o memente vykonštruovaných obvinení, ktorých história sa vinie ako súvislá krvavá niť dejinami západného sveta…

Dramatické udalosti spred 70 rokov nie sú dávnou históriou. Sú mementom, ktoré je aktuálnejšie ako kedykoľvek predtým, píše vo svojom článku politický analytik a vysokoškolský pedagóg Eduard Chmelár. Mlčanie štátu a médií pri príležitosti 70. výročia popravy ministra zahraničných vecí Česko-slovenskej republiky Vladimíra Clementisa a spol. podľa neho svedčí o zlom svedomí a strachu vyrovnať sa s aktuálnym odkazom najväčšieho monsterprocesu nielen v dejinách Česko-Slovenska, ale aj v povojnových dejinách východného bloku.

Je zvláštne, že 70. výročie popravy ministra zahraničných vecí Česko-slovenskej republiky Vladimíra Clementisa a ďalších desiatich štátnych a straníckych predstaviteľov, ktoré pripadá na dnešný deň, necíti potrebu pripomínať si nikto z najvyšších ústavných činiteľov, ani verejnoprávne médiá. No ešte zvláštnejšie je, že čoraz častejšie počuť názory z rôznych strán, že tých 11 popravených si najvyšší trest zaslúžilo. Je to bezočivá lož, lebo toto nebolo nič iné ako masová justičná vražda a nech už bol ich podiel na nastolení komunistického režimu akýkoľvek, nikto z nich sa nedopustil takého zločinu, aby mal štát právo pripraviť ich o život.

Mlčanie štátu a médií svedčí o zlom svedomí a možno až o strachu vyrovnať sa s aktuálnym odkazom najväčšieho monsterprocesu nielen v dejinách Česko-Slovenska, ale aj v povojnových dejinách východného bloku. A tak by som chcel k dnešnému výročiu popravy Vladimíra Clementisa povedať len toto: jeden z bodov jeho vykonštruovanej obžaloby bolo, že zosnoval zločineckú skupinu tým, že dosadil na ministerstvo zahraničných vecí svojich ľudí. Nech si na to spomenú tí, ktorí moralizujú nad tým, že generálny prokurátor zrušil obvinenie expremiéra Fica a exministra Kaliňáka zo založenia zločineckej skupiny, ktorého sa mali dopustiť tým, že na štátne posty dosadzovali svojich ľudí.

Konkrétne okolnosti sa nedajú porovnávať, ale princíp áno: nemôžete vybudovať právny štát na nezákonných postupoch a falošných či nepresvedčivých konštrukciách. Aj preto sa dekan Právnickej fakulty UK a expert na trestné právo Eduard Burda postavil za rozhodnutie generálnej prokuratúry s tým, že v danom prípade nenachádza ani znaky trestného činu založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny, ani trestného činu zneužitia právomoci verejného činiteľa. Právo sa nemôže riadiť želaním vládnej koalície vidieť niektorých politikov za mrežami.

Dramatické udalosti spred 70 rokov nie sú dávnou históriou. Sú mementom, ktoré je aktuálnejšie ako kedykoľvek predtým. Keď sledujeme zlomeného Vladimíra Clementisa, ako pred súdom prednáša naučené hlúposti a priznáva sa k šialeným nezmyslom (len občasné poškriabanie sa pod okom ho usvedčuje zo stresu a rozpakov), behá nám mráz po chrbte, ako toto všetko bolo možné a zdá sa nám, že niečo také sa nikdy predtým ani potom nemohlo stať. (Pozrite si prvých pätnásť minút z jeho strašnej výpovede: 

A predsa sa história vykonštruovaných obvinení vinie ako súvislá krvavá niť dejinami západného sveta od inkvizičných procesov a upaľovania čarodejníc cez stalinistické monsterprocesy v sovietskom bloku a súbežné obdobie mccarthizmu v USA až po dnešné špinavé kampane zamerané na údajných Putinových agentov a všadeprítomných konšpirátorov.

Tento týždeň sme si pripomenuli aj 330. výročie procesu s čarodejnicami v meste Salem v americkom štáte Massachusetts, v rámci ktorého popravili 20 ľudí a ďalších 100 uväznili. Salemský súdny proces s čarodejnicami Američanov dlho fascinoval, a to najmä z psychologického hľadiska. Na rozdiel od Európy, kde boli procesy s čarodejnicami takpovediac na dennom poriadku, v Amerike bol tento prípad ojedinelý. Bádateľov i širokú verejnosť šokovalo, ako je možné vyvolať v spoločnosti takú masovú hystériu, kedy sa z jedného klamstva stane taký ošiaľ, že nikto už nie je schopný povedať pravdu a koleso falošných obvinení napokon zomelie každého. Napriek dôkladnému skúmaniu a vyrovnávaniu sa s týmto ohavným zločinom sa o 255 rokov podobné šialenstvo zopakovalo v podobe mccarthizmu, kedy vypätá antikomunistická hystéria viedla k vykonštruovaným obvineniam a politickým represiám vrátane popráv. Vtedy slávny americký dramatik Arthur Miller napísal kultovú hru Salemské bosorky (od ktorej premiéry na budúci mesiac uplynie 70 rokov). Hoci je dráma zasadená do prostredia konca 17. storočia, každý v nej spoznal odkazy na mccarthistické besnenie.

Práve tak jej uvedenie na doskách Slovenského národného divadla v roku 1966 spôsobilo senzáciu a vyvolalo katarziu zo stalinistických procesov päťdesiatych rokov. Tento týždeň uviedlo SND Salemské bosorky opäť. Jedinou žijúcou herečkou, ktorá hrala vo verzii z roku 1966 i tej z roku 2022, bola Božidara Turzonovová, ktorá ma na hru upozornila a ja jej za tento hlboký kultúrny zážitok nemôžem byť dosť vďačný. Opäť mali všetci pocit, že ten odkaz je mrazivo aktuálny. Je úplne jedno, či usporadúvame hon na čarodejnice, kacírov, židov, komunistov, kapitalistov, trockistov, rusofilov či akýchkoľvek ďalších reálnych alebo vymyslených nepriateľov, vždy je to rovnaké: v ľudskej psychike je niečo neobyčajne temné, čo je prostredníctvom rôznych manipulačných techník, propagandistických kampaní alebo dokonca mučenia až príliš ľahké vzkriesiť. Či už si vytvárame strašiakov v podobe Putina alebo Sorosa, sú to dve strany tej istej mince, ktoré skresľujú zložitosť sveta a môžu viesť k mylným až tragickým záverom. Schopnosť kriticky myslieť preto nie je totožná so schopnosťou hejtovať, ako si to myslí mnoho mladých ľudí, ale so schopnosťou chápania kontextu. Je to základný predpoklad uchovania si triezveho uvažovania a slobody v každej situácii.

Vladimír Clementis sa už vo svojom mladom veku, počas prvej republiky, stal vďaka svojmu razantnému a pritom kultivovanému vystupovaniu vodcom ľavicovej inteligencie na Slovensku. V roku 1924 sa stal spoluzakladateľom časopisu DAV a už v prvom článku odmietol myšlienku jednotného československého národa. Odmietol nielen Benešovu politiku, ale aj pakt Molotov-Ribbentropp, ako aj sovietsku vojnu proti Fínsku. Tým si narobil veľa nepriateľov, ktorí sa neskôr z osobnej pomsty podpísali pod jeho rozsudok smrti. Navyše, Clementis už ako štátny tajomník rezortu diplomacie podporoval vznik Izraela a tajne rokoval v Prahe o dodávkach zbraní pre nový židovský štát – okrem iného aj s jedným mladým izraelským vojakom Šimonom Peresom, ktorý sa stal neskôr premiérom i prezidentom Izraela…

Clementis bol zložitý človek v zložitej dobe. Bol jedným z najinteligentnejších česko-slovenských politikov, pred ktorým mal rešpekt aj Jan Masaryk. Na strane druhej pomáhal inštalovať totalitný režim a neprotestoval ani vtedy, keď padli prvé rozsudky smrti. V stalinistických monsterprocesoch totiž rozsudky prakticky nevynášali súdy, ale Ústredný výbor Komunistickej strany Československa, ktorého bol Clementis členom. On predsa musel vedieť, že napríklad významný organizátor partizánskeho hnutia, hrdina SNP a predseda Zväzu slovenských partizánov Viliam Žingor je nevinný a obvinenie z protištátnej činnosti je absolútne vykonštruované. Napriek tomu nepovedal na jeho obhajobu ani slovo a Žingora obesili. Z Vladimíra Clementisa neostalo vôbec nič, jeho popol rozsypali za Prahou tak, ako rozsypávali popol najväčších kacírov, aby po nich nezostala ani pamiatka. My však na neho nesmieme zabudnúť. Jeho omyly, zlyhania i tragický osud by nás mali varovať, aby sme sa nepúšťali po temnej a slepej uličke vyrábania nových nepriateľov štátu, lebo tieto pokusy sa vždy a zákonite končia tragicky a pohlcujú aj svojich strojcov.

Zdroj: Facebook Eduard Chmelár / InfoVojna