Budúcnosť Sýrie je v rukách Ruska

Vnútorný ozbrojený konflikt v Sýrii trvá už takmer 11 rokov – približne dvakrát dlhšie ako druhá svetová vojna.

A to aj napriek lokalizácii bojových akcií po rozhodujúcich víťazstvách Sýrskej arabskej armády (SAA) v rokoch 2016-2017 pri podpore Ruska, Iránu a libanonského šiitského hnutia Hizballáh, 17-im kolám rokovaní medzi sýrskymi úradmi a opozíciou vo formáte Astany a šiestim stretnutiam Sýrskeho ústavného výboru v Ženeve, svetlo na konci tunela stále nevidieť. Kde hľadať kľúč k vyrovnaniu a ako inak by mohlo pomôcť Rusko?

Zastavenie sýrskeho mierového procesu je spôsobené viacerými príčinami. V prvom rade pokračujúci deštruktívny zásah niektorých vonkajších aktérov – vojenská prítomnosť Turecka a USA bez súhlasu vlády SAR. Po druhé, vzhľadom na preceňované politické ambície opozície, ktorá v rámci ústavnej reformy žiada zmeniť formu vlády z prezidentskej na parlamentnú. Netreba zabúdať ani na „syndróm víťaza“, keď sa akékoľvek ústupky oponentom považujú za neprijateľné prejavy slabosti.

Medzitým, na pozadí hlasných ubezpečení Damasku o oslobodení 90% územia, je to podľa dostupných informácií asi 63,4%: 27% zostáva kurdskej „autonómnej správe severnej a východnej Sýrie“ (provincia Haseke, časti Raqqa a Deir ez- Zor), 4,78% – pásmo tzv. „Dočasnej vlády Sýrie“ a v skutočnosti – tureckého protektorátu (severné Aleppo), 1,62% – v „scvrknutých“ po operáciách SAA „Malý Idlib“ (severozápad), 2,57% –svojvoľne vytvorená Spojenými štátmi „bezpečnostná zóna“ okolo kontrolného bodu Al-Tanf na hranici s Irakom (provincia Homs), 0,65% — Izraelom okupovaná časť Golanských výšin (provincia El Quneitra).

Napriek snahám Moskvy priateľsky nastaviť Damask pre pozitívnejšiu účasť na rokovacom procese, postoj sýrskych úradov k opozícii zostáva rovnaký. Je nepravdepodobné, že by sa to zmenilo, ak by Sýrčania opäť dostali donorskú pomoc z Teheránu v prípade, že Iránci dosiahnu kompromis s Washingtonom v „jadrovom spise“ a v dôsledku toho zmiernia protiiránske sankcie.

Preto pravdepodobnú cestu zo slepej uličky nevidíme v rovine politiky, ale ekonomiky. Počas rokov konfliktu sa genéza troch paralelných ekonomík pod kontrolou Kurdov, Turecka a Idlibu stala realitou. Hoci sú silnejšie naviazané na vonkajších aktérov (Kurdská autonómna oblasť v Iraku v prípade AFRA, Turecko v ďalších dvoch prípadoch), obchodné kontakty s vládnou zónou zostávajú. Všetky strany trpia narušením ekonomických väzieb a najmä infraštruktúry (ropovody, devastácia v doprave). V otázke obnovy po konflikte sa zjavne nemožno zaobísť bez konsolidácie medzisýrskych snáh, berúc do úvahy záujmy miestnych ekonomických elít, spomínaných Kurdov či „tieňových“ autorít Idlibu a juhu (provincie Daraa, El-Kuneitra a Es-Suwayda), ktorí si počas rokov konfliktu zvykli „žiť bez Asada“ bez zdieľania príjmu s centrom.

Zdá sa, že v podmienkach nedôvery medzi úradmi a ľuďmi s miestnym vplyvom sa človek nezaobíde bez záruk Ruska, ktoré si vybudovalo „bezpečnostnú matricu“ vďaka prítomnosti vojenskej polície v rôznych častiach krajiny a organizovaním miestnych zmierení (musalahat). Ich význam spočíva vo vytváraní zón stability s mikronárodnými dialógmi za účasti sunnitských moslimov a etnických konfesionálnych menšín v strážených oblastiach a zón pomoci pri doručovaní a distribúcii humanitárnej pomoci. Moskva tak dokáže napomôcť tak oživeniu jednoty ekonomických väzieb, ako aj začleneniu miestnych sýrskych elít do národnej hierarchie založenej na princípe decentralizácie (sami Sýrčania to nazývajú la marcasiya), využívajúc ich vybudované kontakty s kurdskými podnikateľskými kruhmi a skúsenosti vo vzťahoch federálneho centra so subjektmi Ruskej federácie, napr. Tatarstan a Čečensko.

Okrem pomoci pri obnove hospodárskej a následne územnej jednoty Sýrie je Rusko schopné konštruktívne prispieť k medzinárodnému úsiliu v kontexte obnovy krajiny.

Od leta 2021 prebiehajú aktívne konzultácie medzi Damaskom a Radou pre spoluprácu arabských štátov Perzského zálivu (Cooperation Council for the Arab States of the Gulf — CCASG), predovšetkým Spojenými arabskými emirátmi a Ománom, o spustení politiky „otvorených dverí“ (infitah), čo by znamenalo financovanie obnovy Sýrie zo strany arabských monarchií. Podľa odborných odhadov je takýto scenár napriek sekundárnym sankciám USA („Caesar Act“) pravdepodobne v súlade s politikou Saudskej Arábie a Spojených arabských emirátov obmedziť Irán. Rusko by zo svojej strany poskytlo technologickú a technickú podporu pre infitah, ale čo je najdôležitejšie, záruky na realizáciu projektov krajín CCASG v SAR na základe „bezpečnostnej matrice“.

Rusko spolu s arzenálom vojenských a diplomatických spôsobilostí získalo pákový efekt a dodatočný potenciál, pokiaľ ide o stimuláciu hospodárskej reintegrácie a rekonštrukcie Sýrie, aby úspešne vstúpilo do širokého medzisýrskeho dialógu a do politického urovnania sýrskeho konfliktu.

Igor Matvejev, Vzgľad