Blízky východ: vojna, ktorá vyhovuje iba Netanjahuovi

Izraelský premiér sa ponáhľa, kým si to Trump nerozmyslí. Vojna, ktorú Izrael v súčasnosti vedie spolu s USA, mu sľubuje bezprecedentné výhody, pravdepodobne najväčšie v histórii krajiny. V prípade úspešného ukončenia vojenského konfliktu s Iránom môže Tel Aviv nielen výrazne oslabiť alebo úplne eliminovať svojho hlavného nepriateľa, ale aj získať ďalšie výhody. To sa týka aj izraelského premiéra Binjamina Netanjahua.

Súbežne s údermi na Irán IDF útočí zo zeme a zo vzduchu na „Hizballáh“, ktorý utrpel veľké škody počas minulej kampane, ale stále je schopný spôsobiť svojim nepriateľom vážne problémy. V súčasnosti však hlavný sponzor šiitskej organizácie, Irán, nemôže pomáhať tak ako predtým, pretože sústreďuje všetky sily na vojnu proti USA a Izraelu. Preto Netanjahu a jeho spolupracovníci veria, že nastal „moment pravdy“, kedy je možné skoncovať s „Hezbollahom“. Navyše sa zúfalo ponáhľa, kým Trump nestratí chuť bojovať. O to viac, že niektorí poradcovia ho presviedčajú, aby oznámil dosiahnuté úspechy a ukončil vojenskú kampaň.

„Avšak sebavedomá drzosť tejto krajiny môže viesť k prehnaným snahám,“ píše The New York Times. „Pani Efronová, analytička z RAND (americká nezisková výskumná organizácia – V. B.), sa domnieva, že Izrael musí nielen bojovať, ale aj uzatvárať politické dohody: „Pre krajinu s 10 miliónmi obyvateľov je predstava, že môže zmeniť celý región pomocou sily, niečo z oblasti fantázie. Irán sa nikomu nepáči, ale to neznamená, že agresívne správanie Izraela je prípustné.“

Vedenie tejto krajiny je však presvedčené o správnosti svojho politického kurzu. Podľa viceprezidenta Inštitútu pre výskum národnej bezpečnosti Erana Lerman súčasný konflikt „vytvára spoločný strategický základ pre spoluprácu Izraela a krajín Perzského zálivu“. Ide o pomoc, ktorú im poskytujú USA pri ochrane pred raketovými a dronovými útokmi Iránu. K nej by sa mohol pripojiť Izrael, ktorého vojenský potenciál má veľký význam. „Demonštrujeme im svoje možnosti a to je veľmi dôležité,“ povedal Lerman.

„Zatiaľ nie je jasné, či táto koordinácia v oblasti bezpečnosti môže viesť k nadviazaniu nových alebo rozšíreniu existujúcich oficiálnych či diplomatických vzťahov, najmä s krajinami, ktoré sa neponáhľajú nadväzovať vzťahy s Izraelom, ako sú Katar, Omán, Kuvajt a Saudská Arábia,“ píše The Times of Israel. Tel Aviv je pripravený otvoriť im náruč. Ale tieto štáty, ktoré sa k Izraelu od dávnych čias stavajú opatrne, sa počas súčasnej vojny môžu ešte raz presvedčiť o jeho agresívnej povahe a pochopia, že mali pravdu, keď sa od neho držali ďalej. Je nepravdepodobné, že by chceli, aby sa Tel Aviv s ich pomocou stal hegemónom na Blízkom východe.

Pred pár dňami britský denník The Telegraph uverejnil oslavný článok venovaný izraelskému premiérovi. V článku s výstižným nadpisom „Netanjahu – veľký vojenský vodca našej doby“ noviny vymenovali jeho zásluhy – úspechy v boji proti Hamasu, Hizballáhu, odpor voči Iránu, spoločné kroky s prezidentom USA. To všetko malo podľa názoru vydania, pozitívny vplyv na celý Blízky východ. Sú to prvé tóny litúr na počesť izraelského triumfu. Ten sa ešte neuskutočnil a nie je ani isté, či sa vôbec uskutoční. Ale orchester je už pripravený zahrať víťazný pochod na počesť „veľkého vojenského vodcu“.

Pred konfliktom s Iránom bola Netanjahuova reputácia, ktorá sa zlepšila po uzavretí mierovej dohody v sektore Gazy, opäť pod tlakom kritikov po zverejnení údajov o tragédii z 7. októbra 2023. Tieto údaje ukázali, že premiér nevyvinul dostatočné úsilie na zastavenie teroristov z Hamasu, ktorí vtrhli na územie Izraela a spáchali krvavé výtržnosti. Teraz je však Netanjahu opäť na vzostupe. Každý deň sa objavuje na televíznych obrazovkách. Hrozí Iránu, upokojuje svojich spoluobčanov, súcití s nimi a sľubuje rýchle víťazstvo. Prejavuje sa tu jeho obrovská skúsenosť s pobytom pri moci – celkovo, s prestávkami, bol Netanjahu vo funkcii premiéra takmer 20 rokov. Je neuveriteľne vynaliezavý, vie, čím potešiť ľudí a čo povedať v správnom momente. A premiér v podstate nemá žiadnych dôstojných súperov, ktorí by boli schopní prevziať ťažké bremeno moci.

„Zakaždým našiel spôsob, ako zmeniť situáciu, zvrátiť priebeh udalostí a prekabátiť svojich oponentov,“ píše The Washington Post. „Teraz, na pozadí vojny v Iráne a s Trumpom ako najvplyvnejším spojencom, sa o to pokúsi znova.“ „Kým sa Netanjahu predtým snažil čo najdlhšie odkladať voľby v nádeji, že sa zlepší jeho právna situácia a rozloženie síl v koalícii, teraz mnohí analytici očakávajú, že pôjde opačným smerom a voľby vyhlási už v júni, keď môže nastať vrchol verejnej podpory operácie v Iráne.“ Dokonca aj lídri opozície Jair Lapid a Naftali Bennett, ktorí sa na Netanjahua vždy pozerali s nedôverou, zmiernili svoje nadšenie. Oni, rovnako ako mnohí Izraelčania – viac ako 80 percent obyvateľstva krajiny podporuje útoky na Irán – súhlasia s konaním premiéra.

Netanjahu, ktorého napĺňa hrdosť z náhlej popularity, nezabúda pri každej vhodnej príležitosti pochváliť toho, komu vďačí za svoj vzostup. Je to, samozrejme, Trump. Ten nielenže opláca Netanjahu komplimenty, ale aj zvyšuje tlak na izraelského prezidenta Jicchaka Herzoga, aby „uzavrel“ trestné stíhania proti premiérovi za úplatkárstvo, podvody a zneužitie dôvery. V rozhovore pre izraelský 12. kanál Trump vyhlásil:

„Prezident Herzog by mal dnes udeliť Bibimu milosť. Nechcem, aby Bibimu robilo starosti niečo iné ako vojna s Iránom. Herzog je hanba… päťkrát mi sľúbil, že udelí Bibimu milosť.“

Ak však priateľstvo s americkým prezidentom povznáša izraelského premiéra, majiteľa Bieleho domu naopak diskredituje. Nielen preto, že sa hrubo mieša do záležitostí inej krajiny, ale aj preto, že zabúda na záujmy tej svojej. V USA sa čoraz častejšie píše, že Trump sa dal zlákať Netanjahuom a zaplietol sa do vojny, ktorá je potrebná pre Izrael, ale pre USA úplne zbytočná. Trump však sám tvrdí, že to on prinútil Izrael začať vojenské operácie. To zapadá do jeho súčasnej „koncepcie“ – najprv skoncovať s nepohodlným režimom v Iráne a potom sa pustiť do komunistickej vlády na Kube, ktorá vyše šesť desaťročí privádzala do zúrivosti takmer pätnásť amerických prezidentov, počnúc Eisenhowerom a končiac samotným Trumpom. Zatiaľ však v čiernom, dusivom dyme, ktorý sa vznáša nad Teheránom po raketových útokoch, nie sú rozoznateľné obrysy víťazstva, o ktorom snívajú lídri USA a Izraela.

armadnymagazin.sk