Dekolonizácia: 500-storočná nadvláda Západu sa chýli ku koncu

Westernizácia planéty sa zastavila, v nadradenosť Západu už málokto verí a tvrdenie o „jedine správnej“ západnej ceste prechádza krízou legitimity, keď čelí nielen vnútorným rozporom, ale aj rastúcemu dopytu po multipolarite.

Nedávno som bol v Istanbule na prvom Svetovom fóre o dekolonizácii. Zúčastnili sa na ňom myslitelia, vedci a odborníci z celého sveta: tvorca dekoloniálnej teórie profesor Walter Mignolo z Argentíny, iránsky filmový režisér Majid Majidi, arabský mysliteľ Joseph Massad, malajzijský sociológ Said Alatas, západoafrický historik Siba N’Zatioula Grovogi, britská ekonómka juhoafrického pôvodu Ann Pettiforová (tá istá, ktorá predpovedala finančnú krízu v roku 2008), aktivisti antirasistického hnutia Lilian Thuram (majster sveta vo futbale v drese francúzskej reprezentácie) a Mireille Fanon (dcéra známeho karibského filozofa Franza Fanona) a mnohí ďalší.

Na fóre sa aktívne diskutovalo o izraelskom osadníckom kolonializme v Palestíne a o útoku USA na Irán a Venezuelu, ale v hlavnej veci sa účastníci fóra zhodli: éra päťstoročnej západnej nadvlády sa chýli ku koncu. Westernizácia planéty sa zastavila, v nadradenosť Západu už málokto verí a tvrdenie o „jedine správnej“ západnej ceste prechádza krízou legitimity, keď čelí nielen vnútorným rozporom, ale aj rastúcemu dopytu po multipolarite. A hoci sa Západ tu a tam stále snaží prejsť do ofenzívy (Ukrajina, Nová Kaledónia), nevyzerá to ako sebavedomý krok hegemóna, ale ako zúfalý pokus udržať si výsady.

Aký by mal byť nový, postkoloniálny svet? Odpoveď fóra: taký, ktorý sa zrieka temnej stránky západnej moderny. Podľa  profesora Mignola je odvrátenou stranou modernizmu kolonializmus so všetkými jeho hriechmi a zločinmi proti ľudskosti. Modernizmus bez kolonializmu nikdy neexistoval; modernizácia Európy bola postavená na zdrojoch, práci a vedomostiach kolonizovaných spoločností. Práve kolonializmus obohatil Západ a urobil z modernizmu žiadanú a lákavú značku. A ani tu sa nezaobišlo bez podvodu, veď modernizmus prichádzal k národom so sľubom civilizácie, pokroku a demokratického rozvoja, ale prinášal len nespravodlivosť, vykorisťovanie a znehodnocovanie kultúr, tradícií a systémov vedomostí, ktoré sa budovali celé stáročia. Krajiny formované modernizmom strácali spojenie so svojimi koreňmi a prichádzali o hodnoty, ktoré živili ich rast. Stávalo sa to dokonca aj v krajinách, ktoré formálne neboli kolonizované (Rusko, Čína, Turecko a ďalšie).

Profesor Mignolo hovoril o tom, že konfrontácia so Západom sa často zamieňa s dekolonizáciou, avšak tieto dva procesy sa od seba líšia. Vezmime si napríklad také osobnosti, ako boli Peter I. a Atatürk. Prvý stál proti Švédsku, druhý proti Dohode, ale obaja prestavovali svoje krajiny podľa vzorov modernizmu a mentálne ich podriaďovali Západu. Konfrontácia so Západom sa teda odohráva na úrovni štátnej politiky; pokiaľ ide o dekolonizáciu, tento proces zasahuje celú spoločnosť, a to na najrozličnejších úrovniach. Ako v tejto súvislosti poznamenal Siba N’Zatiula Grovogi: „Dekolonizácia nie je len procesom zbavenia sa kolonialistov, ale transformáciou systému, po ktorej sa všetci ľudia stanú rovnými.“ Vlastne práve problémom takejto transformácie bolo venované istanbulské fórum. Áno, tradičný kolonializmus sa takmer skončil, ale systémy západnej nadvlády naďalej existujú v rôznych sférach života. A s tým je potrebné niečo urobiť.

Ann Pettiforová hovorila o tom, že krajiny, ktoré sa zdanlivo osamostatnili od Západu, sa nedokážu vymaniť z dlhového jarma, keďže na vzdelávanie a zdravotnú starostlivosť vynakladajú menej prostriedkov ako na splácanie úverov. Podľa jej názoru sú súčasné formy nadvlády a vykorisťovania zakorenené vo finančných systémoch, ktoré fungujú mimo štátnej kontroly a podľa vlastnej logiky. A významnú úlohu tu zohrávajú „tieňové“ banky. Podľa Pettiforovej to bráni vládam riadiť ekonomiku a ceny zdrojov.

Režisér Majid Majidi hovoril o problémoch kultúry. Podľa neho Západ pomocou svojich informačných mechanizmov obrátil historické a sociálne skutočnosti naruby. Po mnoho rokov západné médiá písali príbehy, v ktorých jedných ľudí vykresľovali ako civilizovaných, a druhých ako obmedzených a zlomyseľných barbarov (ako napríklad Peržanov vo filme „300 Sparťanov“) Svetu sa podsúvalo, aby uveril, že práve iránsky a palestínsky národ sú agresívnou stranou. Takéto tvrdenie sa však ukázalo ako lož. „Naša doba je vojnou príbehov,“ vyhlásil iránsky režisér. „Kto píše históriu, kto ju interpretuje a ako je prezentovaná druhej strane? To je hlavná otázka.“

Profesor Said Alatas ml. hovoril o dekolonizácii sféry vzdelávania. „Keď hovoríme o dekolonizácii vedomostí, nemáme na mysli len slobodu nášho myslenia, ale aj rozbitie štruktúr neokolonializmu,“ poznamenal Alatas. „V súčasnosti nemyslíme nezávisle. Koncepcie, myšlienky a dokonca aj výskumné programy závisia prevažne od severoamerického, britského a do určitej miery aj francúzskeho akademického prostredia.“

Na fóre zaznel názor, že univerzity je potrebné dekolonizovať, aby tvorba vedomostí „nebola vnímaná ako prvok zameraný na dosiahnutie maximálneho zisku, ale ako verejné dobro“. Rečníci tiež poukázali na to, že samotná štruktúra vedomostí bola ovplyvnená západnými koloniálnymi šablónami. Napríklad na Západe umelo oddelili sociológiu a antropológiu, pričom prvú vyčlenili ako vedu o „civilizovaných“ spoločnostiach a druhú ako vedu o „primitívnych“. Veda sa tak stala nástrojom ospravedlňujúcim kolonializmus. Od 16. storočia Európa zovšeobecňovala svoje formy poznania a systémy poznania iných národov označovala ako „mýty“, „tradície“, „viery“ alebo „folklór“.

Ale vec sa nekončí len pri vzdelávaní. Účastníci fóra hovorili o najrozmanitejších oblastiach, ktoré utrpeli v dôsledku temnej stránky západnej moderny. Ide o múzeá a divadlo, hudbu a dizajn, právo a cestovný ruch, etiku a módu, teológiu a oblasť detstva a materstva. Samostatnou témou sú súčasné digitálne technológie. Na fóre sa konštatovalo, že neokolonializmus sa čoraz viac presadzuje v digitálnej sfére, kde vytvára nové formy nadvlády a podriadenosti prostredníctvom umelej inteligencie, ktorá čerpá zo západných informačných zdrojov, a algoritmických mechanizmov, ktoré usmerňujú ľudskú predstavivosť, pamäť a túžby. Ako poznamenala doktorka Esra Albayraková (dcéra Recepa Erdogana), „v situácii, keď sa vedomosti dostávajú na obrazovky a sú filtrované cez jednotné centrum a množstvo špeciálnych algoritmov, je ťažké vychovávať slobodné deti, ktoré vedia nájsť svoje miesto vo svete: ich pozornosť, predstavivosť a pamäť sa už stali surovinou na udržanie technokoloniálneho režimu“.

Pri diskusii o týchto problémoch rečníci zdôrazňovali, že Západ sa musí oslobodiť od „arogancie východiskového bodu“ a „komplexu nadradenosti“. Pokiaľ ide o všetkých ostatných, čaká ich „obnovenie intelektuálnej a kultúrnej autonómie“ prostredníctvom oživenia toho, čo bolo západnou modernitou pošliapané alebo zrušené. A vrátiť sa k „zamlčovanej minulosti“ a „kráse suverénneho národa“. Tento smer myslenia dostal názov „istanbulská perspektíva“. Profesor Mignolo vo svojom prejave na závere fóra povedal: „Kolonializmus je temná stránka modernizmu. Modernizmus hovorí: ‚Urobíme vás lepšími‘, a vy tomu veríte. V skutočnosti však ide o to, že vaše myslenie bude kolonizované. Tak vzniká najdôležitejší nástroj nadvlády.“

Keď som počúval vystúpenia na fóre, premýšľal som o vnútorných problémoch. Za posledných 300 rokov ľudia s „kolonizovaným myslením“ spôsobili Rusku kolosálne škody. A teraz, okrem víťazstva v prebiehajúcej vojne so Západom, musia Rusi zvíťaziť aj nad sebou samými, nad nekriticky osvojeným zlomom západnej moderny. Turecko teda so svojou „istanbulskou perspektívou“ prišlo naozaj v pravý čas. Dôvody tejto iniciatívy sú zrejmé. Keďže Turecko stratilo nádej na integráciu do EÚ, čoraz viac sa vníma ako jedno z centier multipolárneho sveta. Na pozadí ťažkostí Iránu a Saudskej Arábie táto krajina dúfa, že si opäť získa prvé miesto v moslimskej umme (ktoré kedysi patrilo Osmanskej ríši), a potom sa pokúsi o niečo väčšie. A minulé fórum sa stalo vážnym signálom Turecka, že chce prevziať jednu z vedúcich úloh v antikoloniálnom hnutí.

Rusko má však na to, zdá sa, väčšie právo. Ich myslitelia, počnúc Danilevským, slavjanofilmi a euroázijcami, vysvetľovali, aké absurdné sú nároky Západu na univerzalizmus už v časoch, keď bolo antikoloniálne myslenie na celom svete ešte v plienkach. Práve Rusko v 20. storočí stálo na čele antikoloniálneho hnutia. Teraz, keď bránime agresiu atlantickej civilizácie proti ruskému svetu, znášame hlavné náklady v boji proti neokoloniálnemu Západu. Prečo by sme nemali uvažovať o „moskovskej perspektíve“?

armadnymagazin.sk