Jozef Banáš: Čas teliat

Bývali časy, keď svet fungoval podľa geniálne vymysleného plánu svojho stvoriteľa. Vtáky spievali, včielky zbierali medonosný peľ, žabky radostne kvákali a ľudia sa z toho všetkého tešili. Až do chvíle, kým ktorýsi z nich nevymyslel televíziu.
Považujem Čechov za skvelý národ, ktorý dal svetu celý rad vynikajúcich ľudí počnúc Husom, cez Komenského, Masaryka, Čapkovcov, Haška, Kunderu, Seiferta, Muchu, Smetanu, Dvořáka, Janáčka, Formana, Jágra a mnohých ďalších. Aj tieto excelentné mená svetovej kvality však prekonal nenápadný tvor, ktorý žije všade na svete, ale len Česi ho nazvali pravým menom. Tele.

Český názov pre toto prihlúple zviera, ktoré väčšinu času trávi čumením na nové vráta, sa stal vo svete známejším ako všetci menovaní géniovia. Keď v dvadsiatom siedmom roku uskutočnili v Bellových laboratóriách prvý prenos, čumeli ako teľatá a názov sa uchytil. To ešte netušili, aký geniálny nástroj masového ohlupovania vynašli. 
Neviem si pre tento nástroj predstaviť výstižnejší názov ako televízia.
Vízia teľaťa.

Vplyvom tohto úžasného objavu sa tvory, pôvodne zamýšľané ako koruna tvorstva postupne zmenili na spotrebiteľov.  Prestali sme byť ľuďmi, stali sme sa masou konzumentov v rukách tých, ktorí nás denne kŕmia druhým geniálnym vynálezom v ktorého samotnom názve sa skrýva trpká pravda – reklamou. Slovo, zložené z latinskej predpony re, ktorá môže znamenať aj opakovanie.
Druhá časť slova – klamať, je jasná. Reklama – opakované klamanie. A tak dnes vďaka opakovanému klamaniu (aby som nebol taký príkry – ohlupovaniu) na obrazovkách televízorov, kde nás presviedčajú o tom, aké zdravé sú cukríky, čokoláda, mäso, alkohol, fluórová zubná pasta, očkovacie séra, či iné „lieky“, aké prospešné sú pre nás úroky, za ktoré nám bankové i nebankové subjekty žičlivo požičajú,  sa človek neteší z toho, že sa na svete krásne žije, ale z toho, že sa na svete krásne spotrebúva.

Konzumujeme rovnaké televízne omáčky, polievky, jogurty, salámy, kurčatá, autá, pracie prášky, žuvačky, kozmetické výrobky, šaty, lepidlá na zubné protézy, používame služby televíznych bánk, poisťovní, navštevujeme v televízii odporúčané obchodné domy, predajne, počúvame rovnakých televíznych spevákov, zaspávame hľadiac na rovnaké televízne hviezdy.

Prihlúpli a zákerní manažéri televíznych programov, orientujúci sa len v prostredí seberovnom, nám servírujú seberovných. Naše životy sa z vízie individuálneho tvorcu zmenili na víziu masového teľaťa. Prestal čas ľudí, nastal čas teliat s tým rozdielom, že nečumíme na nové vráta, ale na televízne obrazovky. Hrdinovia televíznych seriálov sa stali členmi rodín, ktoré degenerovali podľa svojich vzorov.
Kníhkupectvá a divadlá postupne zanikli, namiesto kníh boli diskety, na ktorých bolo všetko, čo bolo vytvorené v časoch, keď ešte jestvovali básnici a speváci, múdri i hlúpi, červení i zelení, keď dážď ešte pršal a ľudia naň reagovali otváraním dáždnikov. V časoch teľaťa boli prvé slová, ktoré sa deti po narodení naučili hovoriť – kola a bar(l)bi, na mamu a tatu si už nespomenuli. Ľuďom od neustáleho sledovania televízie slabol zrak a tak farmaceutické koncerny, (ktorým presne o to išlo),  začali pohotovo dodávať na trh preparáty na prekrvovanie očí, neskôr aj mozgov, ktoré sa v dôsledku nepoužívania zmenšovali.
Spotrebitelia postupne degenerovali, telesné cvičenia vykonávali namiesto nich televízne cvičiteľky, ktoré sa rodili a rástli v špeciálnych laboratóriách. Svaly spotrebiteľov  slabli, mľandraveli, ruky im zakrpateli, nohy pripomínali bocianie. Postupne sa len presúvali, šúchali, hemžili. Roboty ich kŕmili, vynášali spod konzumentov sediacich pred televízormi nočníky s malými hnedými guľkami a kým sa vrátili, boli títo tvorčekovia menší ako včerajšie guľky. Vládali sa presúvať len z jedného konca gauča na druhý. Pohotoví výrobcovia televízorov na to reagovali tak, že im ich zmenšili a umiestnili do prenosných prístrojov.

Zadávatelia reklám, majitelia televíznych konzorcií a politici boli spokojní. Podarilo sa im dosiahnuť to, o čo sa snažili celé generácie. Urobili z ľudí masu spotrebiteľov, ktorí nerozmýšľali, volili tých, ktorých im ukázali v televízii, nehýbali sa, nepracovali, netvorili, nebrali ani nedávali, nemilovali sa. Iba žrali, trávili, vylučovali a súložili preto, aby plodili nových konzumentov. Ak nevládali, napchali do nich povzbudzujúce prostriedky. Niektorí hľadeli očami slepými od denného pozerania televízie do zabudnutých  diaľav, ktoré sa rozprestierali na koncoch ich televíznych gaučov. Po čase roboty pozbierali do vedierok tieto čudné, nevidiace a necítiace hnedé tvory v tvare guliek, ktoré sa blažene hmýrili pred zrniacimi televízormi. Hádzali ich na smetiská, kde na ne svietilo slnko poslednými zvyškami svojich lúčov, akoby sa nič nedialo.
Čas teliat sa dokonale naplnil.

Jozef Banáš

jozefbanas.sk