Európa sa nachádza v procese radikálnej transformácie

Šok z nových geopolitických priorít administratívy Donalda Trumpa bol príliš silný a v tejto súvislosti narastá pocit, že veci sa budú len zhoršovať. Na dosiahnutie svojich cieľov však Európa, podobne ako Spojené štáty americké, potrebuje strategickú pauzu v konflikte na Ukrajine.

V kontexte konfliktu okolo Ukrajiny najviac pozornosti vzbudila politika USA. Je to celkom logické: ako píše denník „The New York Times“, ktorý je blízky globalistom, USA sú de facto priamym účastníkom konfliktu. Európania sa spočiatku javili ako „junior partneri“, zbavení nezávislej úlohy. Teraz však čoraz viac ľudí hovorí, že správanie Európanov je iracionálne a že ich ohlásené plány na vytvorenie vlastnej armády „mimo NATO“ a zavedenie kontingentov „koalície ochotných“ na Ukrajinu sú nereálne.

Racionalitu európskej politiky netreba podceňovať. Hlavná otázka znie: je Európa schopná nejakého druhu strategickej akcie, ktorá by obnovila jej nezávislý geopolitický status (aj na regionálnej úrovni), ktorý stratila v druhej polovici 10. a začiatkom 20. rokov v rámci konsolidácie Západu v konfrontácii s Ruskom? Odpoveď je dosť nejednoznačná.

Európa je veľký systém, ktorý prechádza radikálnou transformáciou. Jednoznačne zatiaľ neexistuje jasný plán pre návrat EÚ do „hlavnej geopolitickej ligy“. Na to nie je dostatok zdrojov a čo je najdôležitejšie, neexistuje systém politického riadenia, ktorý by dokázal zabezpečiť integráciu existujúcich príležitostí. Je tu však takmer inštinktívne politické chápanie, že meniaci sa charakter vzťahov so Spojenými štátmi a vnútorné procesy v Amerike vytvárajú priestor pre nezávislú akciu pre Európu. Napríklad v Pobaltí. A je tu úplne zrejmá potreba vytvoriť, aj keď obmedzený, vlastný vojenský potenciál, ktorý nie je kontrolovaný USA. Šok z nových priorít americkej geopolitiky bol príliš silný a narastá tiež pocit, že veci sa budú len zhoršovať.

Na dosiahnutie svojich cieľov však Európa, podobne ako Spojené štáty americké, potrebuje strategickú pauzu v konflikte na Ukrajine. Načo je to potrebné? A tu vidíme výrazný rozdiel v strategických cieľoch medzi elitami USA a Európy.

Pokúsme sa štruktúrovať konštanty a dilemy súčasnej európskej politiky.

Konštantou je, samozrejme, vízia Ruska ako základného geoekonomického protivníka Európy. A táto konštanta nie je taká iracionálna, ako sa niekedy zdá. Okrem prirodzenej túžby Európanov získať prístup k ruským zdrojom za vlastných podmienok, taktická prítomnosť nepriateľa, akým je Rusko, umožňuje Európanom nielen upevniť verejnú mienku, ale aj neutralizovať vplyv negatívnych sociálno-ekonomických trendov. Schopnosť európskych elít manipulovať so spoločnosťou sa však vo všeobecnosti vytráca, čo tlačí európske elity k zvýšeniu úrovne konfrontácie.

Ďalšou konštantou je pochopenie kritickosti udržiavania euroatlantických vzťahov pre Európu. Za arogantnou bravúrou niektorých európskych oponentov sa skrýva jasné pochopenie nedostatku obranyschopnosti Európy, a čo je najdôležitejšie, nemožnosti udržať stabilitu ekonomiky EÚ mimo ekonomiky orientovanej na Ameriku. No racionalita chápania situácie je evidentná aj tu – vo voľbe militarizácie európskej spoločnosti ako hlavného stimulu ekonomického rastu. V ekonomickej slepej uličke, do ktorej sa dostali európske elity – „bruselské“ aj tie „národné“ – sú iné možnosti oveľa menej účinné.

A napokon, konštantou je chápanie dôležitosti konfliktu na Ukrajine pre udržanie geopolitického postavenia EÚ a zachovanie vplyvu Európy v NATO. Ak by nebolo konfliktu na Ukrajine, Trumpova „rozlúčka s NATO“ by bola oveľa rýchlejšia a menej bolestivá.

No napriek rutinným úsmevom a prísľubom podpory si európske elity plne uvedomujú nedostatky a strategickú neschopnosť režimu V. Zelenského, ktorý bude musieť v tej či onej miere plniť požiadavky D. Trumpa. Západné (a najmä európske) elity však nestrácajú nádej, že sa im podarí zopakovať, aj keď vo vážne modifikovanej podobe, „minský gambit“ – ktorý je taký potrebný na získanie času na obnovenie životaschopnosti ich proxy-režimu. No každý si uvedomuje, že Ukrajina je vojenská a ekonomická, a nielen finančná, „čierna diera“. A dokonca ani Američania to nedokázali bezbolestne zvládnuť.

Európania nemôžu nemyslieť na strategický manéver so zmenou miesta vojenských operácií. A tu je politika euroatlanticistov Európy viac než racionálna. Vsádzajú na formovanie koncentrovaného vojensko-politického a vojensko-mocenského potenciálu v pobaltskom regióne. Aj keď vezmeme do úvahy „ústrednú“ povahu dejiska vojenských operácií – od notoricky známeho koridoru Suwalki po ostrov Gogland a Alandy – sú Európania celkom schopní vytvoriť regionálny obranno-útočný potenciál v regióne. Stratégia je jasná: vytvoriť pre Rusko v pobaltskom regióne vojensko-politické a vojensko-mocenské riziká, ktoré presahujú jeho regionálny potenciál odstrašenia. Práve o týchto scenároch vedenia vojenských operácií v Pobaltí sa dlhodobo diskutuje na expertnej úrovni – od obranných akcií až po útočné v rámci celoeurópskeho kontingentu. Jedným z najnovších príkladov je scenár invázie do Estónska cez Narvu v roku 2028. Už skôr odznelo množstvo defenzívno-ofenzívnych scenárov týkajúcich sa Kaliningradskej oblasti.

Stratégia „žabieho skoku“ v Pobaltí poskytuje príležitosť na postupné posilňovanie vojenského potenciálu nezávisle od USA a s relatívne nižším rizikom, že situácia nekontrolovateľne prerastie do priamej vojenskej konfrontácie s Ruskom ako na Ukrajine. Testovanie prostredníctvom obmedzených regionálnych projektov v rámci vojensko-politických operácií je pre Európu podstatne pohodlnejšie. Pri každom zo „skokov“ ide o posilňovanie viery Európanov vo vlastnú silu, ak chcete – narastanie geopolitickej „odvahy“. Zároveň však dúfajú, že pre Moskvu zostane toto divadlo vojenských operácií až do určitého bodu druhoradé voči ukrajinskému a Američanom a Britom ponechajú pochybné privilégium riešiť situáciu v Kyjeve. A tiež tým, že dajú E. Macronovi príležitosť stať sa lídrom beznádejného európskeho „udržiavania mieru“ na Ukrajine, na ktorý, ako sa ukazuje, nikto zvlášť netúži vyčleniť značné zdroje.

A to, mimochodom, bude veľmi „po bruselsky“: v tieni „veľkého brata“ a jeho epigónov vychovať nového geopolitického hráča, ktorý hodí výzvuchátrajúcemu hegemónovi. Aj keď lenlokálnu. Niekde začať treba, však?…

Autor: Dmitrij Jevstafiev

Zdroj: sk.news-front.su